Dcéra, čo chodila poza školu a matka, čo jej záškoláctvo tak vehementne obhajovala, že som musela zavolať na obranu seba i kolegov políciu. Dobre si pamätám, ako sa dovalila ako veľká voda a vykrikovala na celú chodbu. Hrozilo, že to niektorí z nás schytajú. Dokonca podala na nás trestné oznámenie. Celý ten špás ju potom stál pekné peniaze. Ja som pol roka chodila na políciu ako na hodiny klavíra.
Kým sa ukradomky obzerám, kde je esbéeskár, dobiehajú zase ako veľká voda. Najskôr matka s nákupným vozíkom, potom dcéra, s takou šatkou cez rameno, čo v nej nosia malé detičky. A ona tam mala skutočne bábätko.
Oči mi idú vypadnúť z jamiek. Obe vysmiate, natešene mi ukazujú malého mrviaceho sa tvorčeka.
- Chcem vám ukázať svoje prvé vnúča. Volá sa Tomáško. No, nie je nádherný?
Jedna cez druhú prešťastne rozprávajú o maličkom.
Čas zahojil všetky hnevy. Tak toto sa bežne v živote deje. /Akurát si len v rýchlosti spomínam na Vlkolínskych/.
Ďalej sa len prihlúplo usmievam, niečo habkám a potom už iba zaregistrujem, že mávajú na pozdrav.
Keď mi mozog opäť začne naplno pracovať, zabočím do uličky s detskými hábami.
Ich adresu mám na rozhodnutí z obvodného úradu
