V tom okamihu sa pred mojím vnútorným zrakom mihla spomienka na detstvo v roku raz dva, keď mama v piatok takmer so železnou pravidelnosťou vyprážala rybie filé a robila k nemu zemiakový šalát. Vedela, že aj otec, vracajúci sa z týždňoviek , si pochutná. Mňam.
Priam som cítila tú vôňu, ktorou bola kuchyňa prestúpená a na jazyku chuť, čo ju roky snažím opäť objaviť.
Neváhala som ani sekundu, hodila som do košíka hneď 2 vrecká vediac, že minimálne tretina toho, čo sa tvári ako filé, sa roztopí a odtečie ako voda.
Stará známa chuť sa napokon nekonala. Dnešné filé má ďaleko k tomu, čo som poznala ako decko. Opäť som podľahla sentimentu. Opäť hľadám to, čo už nie je viac.
A otec, keď po večeri usadal do kresla len poznamenal: Nič nie je také aké bolo. Iná je doba, iné sú veci, my sme iní.
..a náhle mal v očiach mladícke šibalstvo, keď doložil:
Ani kuchárky nie sú už tie, čo bývali.
