Dnes som nad tým trochu rozmýšľal, či si napíšem o tom svoj blog, či nie, či bude krátky alebo dlhý, tak som sa odhodlal napísať, ale nezdržiavať (apropo vďaka za čítanie). Pri takýchto myšlienkach o veku si vždy poviem, že by som potreboval takú fajnovú kamarátku, s ktorou si dám aspoň sľub, že keď obaja dosiahneme nejaký vek a nikoho nebudeme mať, tak sa dáme dokopy, no ani také šťastie nemám, aj keď asi šťastie mám pri tej mortalite mužského plemena v našej rodine. Zase prichádza piatok a už bude pomaly koniec mája, pritom len pred pár mesiacmi sme sedeli na Silvestra v podniku a akože sme "oslavovali". Čas nám tak trochu zaradil vyšší prevodový stupeň a priebeh v okolí sa nedarí nám moc evidovať, aspoň taký mám dojem.
Zakaždým, čo stretnem niekoho po dlhej dobe si musím vypočuť otázky, či nie som ženatý, či nemám už deti a podobne. Vždy sa usmejem, ako keď som bol malý a inštitút manželstva som mienil navždy zavrhnúť, tak sa vyjadrím, že našťastie ešte nie, aj keď už závidím všetkým v mojom okolí, čo už majú tých malých zlobrov, ktorí spôsobujú vrásky, ale najmä tú radosť zo života a zakladajú dôvod na to sa znovu a znovu s úsmevom zobudiť. Neustále mi začínajú chýbať veci, ktoré mi vo svojej podstate nikdy predtým nechýbali. Chýba mi voda po ruke pri posteli, keď sa zobudím mám už sucho v ústach, chýba mi niekto, koho by som si v posteli iba pritúlil a nielen pomiloval, čo som pri svojich doterajších vzťahoch nie vždy moc realizoval. Chýba mi káva, ak si ju zabudnem dať aspoň 3 krát denne, chýba mi detský smiech, keď sa s dieťaťom hráte, smiech partnerky, jej vôňa a spoločné myšlienkové pochody, ktoré vytvárajú samotný vzťah medzi dvoma ľuďmi.
Ale zajtra sa znovu zobudím a nestihnem ani zaevidovať, čo sa zase v tej rýchlosti udialo, len sa budem večer zase cítiť minimálne o dva dni starší a stále sám, aspoň, že má človek tých pár kamarátov, ktorí sú občas ochotní stráviť čas pokope.
