Od sedla Príslop hrebeň prudko stúpa. Bežkárska trasa vedie síce pomerne pohodlným traverzom po južných úbočiach a vyústi na Kubínskej holi. Mňa však láka hrebeň a výhľady na obe strany môjho rodného kraja. Chcem vidieť naraz Námestovo, rodisko moje, mojej matky, jej matky, rodisko môjho otca, jeho otca, i dedovho otca. Chcem ukázať môjmu synovi zhora, z hôr, miesta, kde sa narodila jeho matka a jej predkovia. Chcem vidieť aj Brezu, rodisko otcovej matky. V Breze sa narodil aj Michal Matejčík, s ktorým som v rodine po mojej starej materi.
Vyznamenal sa tým, že v rokoch 1769 až 1772 vybudoval cestu z Párnice do Kraľovian cez neschodné skalné útesy. Dostal za to od Márie Terézie zemiansky armáles a odmenu 500 zlatých. Tá cesta merala až 18 kilometrov. Všetci ju považovali za majstrovské dielo, lebo vtedy sa do tejto stavby nikomu nechcelo. Náš predok sa musel cez skaly doslova prestrieľať. Odvtedy sa už nemuseli Oravci trápiť s furmanskými vozmi cez príkre priesmyky, kam sa s jedným párom koní nedalo vyjsť. Okrem toho postavil za štyridsať dní v Dolnom Kubíne prvý most cez rieku Oravu.
Odtiaľ, z hrebeňa Kubínskej hole chcem naraz vidieť aj Hornú Lehotu, rodisko mojej prababky, aj Veličnú, rodisko mojej manželky a pôsobisko prastrýca, kňaza a básnika Ignáca Grebáča Orlova, chcem vidieť aj Zázrivú, rodisko starého otca mojej manželky, i Rabčice rodisko jej starej matky. Prepáčte mi ten osobný tón, ale inak sa to nedá. Ten pocit je veľmi silný a pravdupovediac sa mu ani nebránim. Veď z každého kúska tejto hornatej zeme je kvapka krvi, ktorá vo mne koluje. A môj syn Maroš má tých kvapiek ešte viac.
Nad sedlom Príslop sa vypína vrch Príslop. Keďže má 1032 metrov, museli sme na kilometrovom úseku prekonať dvestometrové výškové prevýšenie.
Lyžiari vedia čo znamená stúpanie v úplne čerstvom mrazivom suchom prašane, ktorý ešte nemal kedy uľahnúť a sám sa kĺže po svojich spodných vrstvách. A nepomôže vám ani namazanie mäkšieho vosku, ktoré odporúčajú príručky, a ako som v praxi vyskúšal, ani lepšie riešenie - namazať dlhšiu zónu, čo zväčšuje navoskovanú plochu a znižuje kĺzanie. V jednej príručke, ako na taký sneh najlepšie navoskovať, som sa dočítal: „zmierte sa s tým, že tieto podmienky nie sú pre lyžovanie ideálne.“
Ale my sa s tým zmieriť nechceme. Mne lyže ako tak držia. Synovi však neustále podklzovanie uberá veľa síl. Keď nepomáha nič z odporúčaní, napokon to riešim jednoducho. Odrežem z pätnásťmetrovej šnúry, ktorú nosím stále zo sebou, dva poldruhametrové kúsky a obmotám synove lyže pod viazaním cik-cak, tak, aby bránili preklzovaniu. Funguje to. Horšie je to so sklzom. Tu už naozaj platia slová zo spomínanej príručky: zmierte sa s tým!
Trasa zo sedla Príslop na Minčol vedie väčšinou do kopca. Postup nám sťažuje aj to, že dnes ideme ako prví. Musíme si sami prerážať stopu. Namáhavo sa brodíme čerstvým, hlbokým snehom. Chvíľu ideme po plytkej líščej stope, chvíľu po hlbokej stope jeleňa. V duchu dúfam, že sa čoskoro objavia nejakí lyžiari idúci oproti, a my si uľahčíme postup v ich stope a za odmenu im umožníme to isté v našej. Ale dlho ideme sami. Viditeľnosť je obmedzená. Nízka oblačnosť odrezala vrchol Babej hory i Pilska, ani zalesnený vrchol Budína nevidno. Čierne, zlovestné mračná zaklopili prikrývku vo výške tisícsto metrov. Viem to podľa vrcholu Magurky.
Zavše cez ten čierny nebeský závoj preblesknú povzbudzujúce lúče zubatého februárového slnka. Jeho klamlivé teplo však schladí severák, keď vyjdeme spod ochrany stromov na otvorenú severnú stráň. Vtedy zacítime mrazivý chlad a zreteľne pocítime varovanie hôr. Znásobuje ho aj samota. Opäť nás zohreje mierne stúpanie a snehom ťarchavé stromy. Zavše sa aj ony zatrasú od ľadového víchra a poprášia nás suchým chladivým snehom.
Na vrchole, ktorý sa volá Dva pne, chvíľu v snežnej bielobe hľadám správny smer. Zbadám tyč zimného značenia a vtedy sa pred nami objaví skupinka lyžiarov.
Pookriali sme pri tomto stretnutí s veselými lyžiarmi i pri vedomí, že konečne pôjdeme po vyjazdenej stope. Keď som vypol nahrávanie, jeden z nich sa predstavil ako starosta Veličnej. Povedal mi, že nedávno oslavovali výročie ochotníckeho divadla, ktorého tradíciu založil môj prastrýc Ignác Grebáč Orlov, v čase keď ešte kaplánčil vo Veličnej. A keď sa vrátil z frontu režíroval, organizoval i písal pre ochotníkov ďalej.
Aj takto pôsobí genius loci, duch miesta, sprostredkúva tajuplné náhody.
Ako sa blížime k Minčolu, postupne rednú čoraz nižšie smreky. Z ich súvislých radom sú tu len menšie skupinky a okolo nich vo veľkých rozostupoch stojaci samotári. Smreky odeté v ťažkých snehových gubách sa pozerajú na slnečnými lúčmi osvetlené Západné Tatry a úctivo sa ukláňajú, akoby vzdávali hold na dajakom pohanskom obrade uctievačov slnka. Cez tieto riedke rady sa preháňa ľadový severák. Spolu s mrazom upravili snehovú pokrývku akoby tu mala byť zjazdovka. Stopa lyží pred nami zmizla, ale už ju nepotrebujeme. Kĺžeme sa po tvrdom povrchu a smer nám udáva kovové monštrum na vrchole Minčola. Chvíľami sa tá železná opacha objaví spomedzi roztrhaných čiernych mračien, potom zasa zmizne.
Dolu, na južnej strane, nad chatou na Kubínskej holi spadla pred vyše 40-timi rokmi obrovská lavína. Jej dráha mala asi kilometrovú dĺžku a šírku 450 metrov. Zasypala vyše 50 lyžiarov. Vyše desiatich zranila. Zabila šiestich vysokoškolákov z Brna. Jedno z najväčších lavínových nešťastí tých čias.
Na počesť obetí stojí pri chate šesť drevených pomníkov, ktoré okrem pietnej spomienky varujú všetkých, že hory neradno podceňovať.
A, žiaľ, tieto hory si vybrali obeť aj z našich radov. Bratrancova dcéra tu pred rokmi zahynula od vyčerpania a na podchladenie pri zostupe z Kubínskej hole. Smrť ju zastihla niekoľko metrov od kubínskych záhradných chatiek. My obaja vieme, ako ľahko možno v horách stratiť sily, orientáciu a čo je horšie, aj nádej.
Skončila sa naša túra. Prešli sme na bežkách po hrebeni Oravskej Magury od sedla Príslop cez Kubínsku hoľu do Dolného Kubína. Vždy po skončení mi je ľúto, že sa čosi, čo bolo pozoruhodné, zaujímavé končí. Dnes mi je ľúto dvojnásobne, lebo sa musím rozlúčiť zo svojim rodným milovaným krajom. Ale načo hľadať slová, keď tie výstižné a presné už boli vyslovené a napísané. A tak recitujem verše môjho prastrýca básnika Ignáca Grebáča Orlova.
Orava, matka naša drahá,
kraj vŕšky lemovaný,
objímam zrakom tvoje stráne, lesy, háj.
Jak dieťa do lona skláňam hlavu,
počúvam zbožne vtáčat vravu štebotavú,
v očiach mi slza lásky hraje
a zo srdca mi tisíc túžob šľahá,
sťa holubíc by neprehľadné roje,
keď skláňam hlavu v lono tvoje,
Orava, matka naša drahá.
Tento článok napísal môj otec, ktorého si vážim pre jeho priteľstvo a múdrosť.
