Deň škaredý Túru začíname v Starých horách, presnejšie kúsok nad nimi v Tureckej, známom lyžiarskom stredisku. Počasie je spočiatku daždivé, podľa predpovede hrozia prehánky, aj búrky. Pekne má byť až zajtra |
Prezerám si fotografie, ktoré sme spoločne urobili počas našej dvojdňovej túry. Na dvoch sú zábery asi štvorárovej plochy husto posiatej šafranom. Na úboči Ostredku neplatí ono známe úslovie: Málo ako šafranu. Bolo ho tam hojne. Akoby nám najvyšší vrch Veľkej Fatry chcel vynahradiť chýbajúce výhľady na okolie a ponúkol nám túto krásnu náhradu. Ale turčianski šafraníci by asi predsa len trvali na tom, že šafranu je naozaj málo. Zbierajú sa totiž iba blizny kvietkov a to musí byť veľmi prplavá robota. Na kilogram suchého korenia treba až dvestopäťdesiattisíc blizien. Možnože ho tu bolo za kilogram, ale nám stačil ten krásny pohľad, okorenil a spestril naše putovanie. |
Z najvyššieho veľkofatranského vrchu sme najprv klesli o 40 výškových metrov na Suchý vrch a potom o ďalších 200 na Chyžky alebo Kýšky. Obidva názvy sú správne. Pretraverzovali sme mohutné úbočie Ploskej a v hustej hmle sme takmer narazili do Chaty pod Borišovom. Až na druhý deň ráno sme uvideli chatu, pokladanú za najkrajšiu v našich horách, v plnej kráse. |
Chata pod Borišovom sa nachádza v nadmorskej výške 1305 metrov. Nad chatou sa vypína krásny vrch Borišov, ktorý meria 1510 metrov. Na chate sa končí prvá etapa, prvý deň našej túry po hrebeni Veľkej Fatry. V prvý deň sme prešli niečo vyše 15 kilometrov, prekonali stúpanie 1230 metrov a klesanie 560 metrov. Na chate pod Borišovom bolo plno. My traja sme obsadili posledné tri postele. Ale, kým sme sa do nich dostali, prežili sme príjemné stretnutie so skupinkou turistov, ktorých čakal ich priateľ zo Šurian na vrchole Krížnej. Boli z rôznych kútov Slovenska a spájal ich jeden podnik. Dva razy do roka sa stretávajú na turistických podujatiach, ktoré jeden z nich organizuje. Desiatka veselých inteligentných chlapov, ktorí si krátili čas pri šachoch a debatách o túrach, výstroji a výzbroji. Bavili sme sa aj o našej histórii, i o našej súčasnosti, o literatúre a o umení vôbec. Takú dobrú partiu som ešte v horách nestretol. A škoda, že sme ich už nestretli počas nášho putovania. Mali sme rovnaký cieľ, tú istú trasu, ale boli sme rýchlejší. Možno ich zdržalo varenie hriateho na hrebeni, ako deň predtým. Podvečer na chate nám rozprávali ako sa odrazu rozhodli uvariť si hriatô. Jeden mal varič, druhý slaninu, tretí dosť cukru, alkohol skoro všetci a tak hmla-nehmla, prehánky-neprehánky, dali sa do varenia. Navrhol som, aby to bol začiatok novej vysokohorskej tradície. Časom vyhlásime súťaž o najlepšô hriatô a som ochotný prevziať zodpovednosť ako porotca pri ochutnávaní. |
Deň pekný Na druhý deň ráno je krásne. Teplé slniečko hreje a svieti na modrej oblohe bez mráčka. Sľubuje nádherný deň. Turčianska záhradka je ohradená prekrásnym „plotom“: na východe Veľká Fatra, na severe a zo západu Malá Fatra, na juhozápade pohorie Žiar a na juhu Kremnické vrchy. Cez Turčiansku záhradku preteká rieka Turiec, ktorá má množstvo prítokov. Ľudia sa tu usídlili už v strednej dobe kamennej. |
Na severnom svahu Ploskej, hneď pri turistickom chodníku sú na dvoch bralách pamätné tabuľky obetiam lavín, ktoré sa spustili z tohto nevinne vyzerajúceho vrchu. Jedna z nich patrí môjmu ujovi Ing. Romanovi Grebáčovi, ktorý tu zahynul pri lavínovom nešťastí v roku 1951. Na chvíľu sa pri nej pristavím v pietnej spomienke. Ploská. (1532 m) Kto ju vidí na vlastné oči, okamžite pochopí prečo dostala tento názov. Je naozaj ploská. Je ako obrovská žemľa, z ktorej nejaký hladný obor odhryzol z každej strany obrovské sústo. Na Ploskej sa hrebeň Veľkej Fatry rozvetvuje. Po červenej značke pokračuje turčiansky hrebeň a na Malom Lysci by sme mohli odbočiť do Jasenskej doliny a takmer 9 hodín zostupovať do Belej-Dulíc. My sme sa však rozhodli postupovať po zelenej značke, po liptovskom hrebeni Veľkej Fatry. Už východisko našej túry – Turecká predurčilo túto voľbu. Zelená značka vedie cez Smrekovicu, odkiaľ je to bližšie do Tureckej. Napokon v tomto cieli máme zaparkované druhé auto. Našim najbližším cieľom je Sedlo Ploskej. |
Pretraverzovali sme severné úbočie Čierne Kameňa, pozeráme sa jeho strmé úbočia a usilujeme sa zistiť prečo dostal názov čierny. Je však rozhodne zaujímavý a pozoruhodný. | ||
Prešli sme cez Minčol, ktorý sa volá tiež Kračkov, asi preto, lebo na Slovensku je toľko minčolov ako magúr a kýčer, či grúňov. Klesli sme do Južného Rakytovského sedla a strmo vystúpili na Rakytov. | ||
Pred nami sú ešte dva vrchy – Tanečnica a Skalná Alpa, obidva majú okolo 1460 metrov. Potom už len zostup na Smrekovicu, do konečného cieľa našej dvojdňovej túry podľa literatúry. | ||
Na úbočí Tanečnice sme za sebou začuli nezvyčajný zvuk. Chvíľu sme pochybovali, ale pohľad na dvoch motorkárov, ktorý sa blížili závratnou rýchlosťou do kopca, pretekajúc sa navzájom, nás presvedčil, že aj v tomto národnom parku sa porušujú zákonné zákazy, ale aj pravidlá zdravého rozumu. Hlučné motorky nepatria do ticha hlbokých lesov, ani na hrebene vysokých hôr. Prehnali sa okolo nás, ukrytí za tmavými sklami svojich prílb a zmizli v strmej bučine. Počuli sme zúrivé a chvíľami až zúfalé zavýjanie motorov. Trvalo pomerne dlho, potom stíchlo. Napokon sme videli oboch na jednej motorke ako sa ponáhľajú zo Smrekovice do Podsuchej. Hory si zrejme vyžiadali jednu motorku ako pokutu za rušenie horského pokoja. Na Smrekovici sa naša túra vo Veľkej Fatre skončila. Na druhý deň sme prešli vyše 13 kilometrov, prekonali stúpanie 817 a klesanie 757 metrov. Myslím si, že najkrajšou rozlúčkou s vrchmi Veľkej Fatry môžu byť verše Michala Miloslava Hodžu z jeho monumentálneho diela Matora:Hory moje, hory, s vami sa mi zorí, | ||
