Sám na Pilsku

Horná Orava je mojím rodným krajom. Nevynechal som ani jednu jedinú príležitosť navštíviť svoje rodisko, ani možnosť dozvedieť sa čo najviac o jeho histórii, aby som sa dozvedel, čo najviac o sebe.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Oravu osídľovali naši predkovia podľa takzvaného valaského práva. Reguly tohoto práva boli dané v roku 1474 privilégiom kráľa Mateja Korvína. Ten sa preslávil podporou vzdelanosti, otvoril cestu pre taliansky prúd do Uhorska, založil bratislavskú univerzitu. Svojho syna Jána vymenoval uhorským palatínom a okrem iného aj liptovsko – oravským kniežaťom. Bol to ten istý Matej Korvín Huňady, ktorý vlastnil rodové hradné panstvo Hunedoara v južnom Sedmohradsku. Odtiaľ poznal kočovný život valaských pastierov a vedel, ako môžu byť osožní pre pohraničné oblasti krajiny.

Valasi boli vynikajúco organizovaní, mali vlastnú samosprávu na čele s vojvodom, ktorý predsedal valaskému súdu a bol prostredníkom medzi pastiermi a zemepánom. Boli to ľudia slobodní. Na obranu svojho majetku nosili zbraň a v prípade potreby vytvárali armádu. Za úspechy v boji v službách panovníka, dostali spravidla neosídlené územia v pohraničí. Na lehotu 24 rokov boli oslobodení od daní, ale v prípade potreby museli byť k dispozícii zemepánovi ako vojaci. Boli pravoslávni, mali laických popov – baťkov, ktorí slúžili omše pod holým nebom pri prenosných oltároch.

Valaskí kolonisti priniesli so sebou z južných a východných Karpát salašnícku terminológiu, ktorú odovzdali slovenčine. Koliba, geleta, bryndza, strunga, cap a najmä horopisné názvy. Kýčera a Kikula sú strmé mierne zašpicatené vrchy. Grúne a Beskydy zas guľovito zaoblené. Príslop je priesmyk a Grapa príkra štrkovitá roklina, Minčol a Magura znamená predĺžený chrbát. Strunga je úzka štrbina v horskom hrebeni, ale aj uzučký priestor na dojenie oviec.

Bol som sa pozrieť na kraj Valachov, na Sedmohradsko. Transylvánske Alpy, Fagaraš, pripomínajú naše Západné Tatry. Išli sme po hrebeni týchto veterných vrchov. Jedno sedlo sa volalo Príslop, hôľnatý vrch Surul a najvyšší vrchol sa volá Moldoveanu. Nad oravskou Krušetnicou je vrch, ktorý sa volá Moldovenín a vedľa neho čnie Surov. To nemôže byť náhoda, to je dôkaz historickej pamäti. Valasi tam v horách, žijú dodnes tak, ako tí naši pred 500 rokmi. Hrdí a slobodní ako vždy. Chudobní a o mnohé ochudobnení. Závidel som im ich voľnosť, ale už by som veru nenašiel odvahu žiť tak ako oni. A tak si nahrádzam tento pocit aspoň občasným zážitkom pri vysokohorských túrach. Darmo. Za slobodu treba platiť vysokú daň.

Stúpam do strmej stráne jedného z najvyšších a najkrajších beskydských kopcov – na Pilsko. Vybral som sa po zelenej značke z Oravského Veselého, ktoré leží v nadmorskej výške 750 metrov. Vrchol Pilska je vo výške 1557 metrov. Čaká ma prevýšenie 807 metrov. Trasa hore – dolu má asi 12 – 13 kilometrov.

Podľa legendy vznikol názov vrchu Pilsko vraj podľa pijatík, opileckých orgií, ktoré na tomto mieste usporadúvali oravskí zbojníci oslavujúci úspešné lúpežné prepadnutia v podhorí. Potvrdzuje to aj poľská povesť, ktorá popisuje ako chceli byť poľskí zbojníci lepší viťúzi ako ich oravskí kolegovia a okrem bohapustej pijatiky vraj tak divo krepčili s miestnymi goralkami, že miesto konania týchto „odvetných kultúrno-zábavných akcií“ dostalo meno Tanečník.

Viem, že zbojníkov tu bolo kedysi neúrekom. V sedemnástom storočí sa to tu, v pohraničí, zbojníkmi len tak hemžilo. Okolo roku 1623 zbíjala na hornej Orave až dvadsaťčlenná zbojnícka družina. Prepadli lokčianskeho šoltýsa, richtára. Mučili ho a okradli. To sa mu pomstil bývalý sluha Pavol Stavar prezývaný Chechlo. Po úspešnom lupe sa vybrali do Brezy, vtrhli k tamojšiemu richtárovi, ale ten našťastie nebol doma. Na rabovanie tam tiež toho veľa nenašli, tak sa len najedli, čosi vypili a vrátili sa do Poľska.

V roku 1630 sa konala poprava zbojníka Sebastiana Buryho. Zbíjal na Kysuciach a na Orave. Napichnutý na hák sa vraj posmieval svojim katanom i sebe: „ Vio Bury, do gury!“ Voľne by sa to dalo preložiť asi takto: Hijó Bury, hor sa do hora!“ Bury bol známy svojou ukrutnosťou a bezohľadnosťou. Jeho družina mala asi desať členov.

Zbojník Fedor Pročpak bol známy od oravskej Trstenej cez Poľsko až po Frýdek-Místek. Po jeho zlapaní súdili až 150 osôb, vyniesli 28 rozsudkov smrti a 70-tich odsúdili do ťažkého žalára. V druhej polovici 17. storočia zbíjali na hornej Orave tri zbojnícke družiny – Klimčakova, Miziova a Lyšňovského. Miziu chytili pri prepade slovenských kupcov na Jelešni, na starej obchodnej ceste do Poľska. Odsúdili ho a popravili rozštvrtením. Na jeho popravu sa pozeralo dvetisíc divákov.

Koncom 17. storočia zbíjala v pohraničí 25 členná zbojnícka družina Martina Portáša prezývaného Dzigošík. Pochádzal z nevedno ktorej kysuckej Bystrice. Chytili ho v Krakove, kde predával strieborné zlomky z ulúpených predmetov. Mučili ho pálením fakľami, zodrali mu dva pásy kože, odťali obe ruky a napoko ho, vraj ešte živého, napichli na hák. Bŕŕ! Ale predstavte si, že ani takáta ukrutná smrť neodradila jeho kumpánov od zbojníčenia. Člen jeho družiny Michal Vakula z Rycerky, akýsi Smolka z Oravy a Pavol Kupček vykrádali najmä salaše na oboch stranách hraníc. Všetkých však chytili a popravili v poľskom Žiwci.

„Kráčam po starej stope, dnes predo mnou nikto na vrchol nešiel. Zdá sa, že som na Pilsku úplne sám. Stúpam pomaly, rytmicky dychčím do vrchu. Vnímam striedanie špičiek topánok a pod chvíľou sa rozhliadam. Pasiem po výhľadoch, aby som mohol fotografovať scenériu Oravských beskýd, lebo to je po túre tá najkrajšia odmena, ktorá pretrvá roky. Snímky vám pripomenú atmosféru výstupu trochu prikrášlenú odstupom času a neobjektívnosťou spomienok. Chcel by som odfotiť, po svojej pravej strane, mohutnú Babiu horu. Kráľovná Beskýd je veľmi fotogenická a svojou mohutnosťou prerastá všetko vo svojom najbližšom okolí. Nič nevidím, všetko je zahalené v hustej oblačnosti v mrazivom vzduchu poletuje sneh a fúka studený vietor. .

Po chvíli prechádzam cez mŕtvy les, žeby akurát toto bolo treba chrániť...?! Bezútešný pohľad na mŕtve stromy nezmierni ani zima. Smutný pohľad umocní tým, že ich zahalí do svojho bieleho rubáša. Veru, stromy umierajú postojačky.

Prišiel som k turistickému smerovníku Skalisko. Vrcholová časť Pilska je pokrytá množstvom snehu. Tu sa k zelenej značke pripája modrá zo Sihelného. Ale ani odtiaľ dnes nevystúpil nikto. Idem na Pilsko stále sám.

Stúpam po svahu Pilska, po zelenej značke. Podomnou sa od poľsko-slovenských hraníc, od Babej hory až po Veľkú Raču, teda na najsevernejšom území Oravy a Kysúc, sa rozprestiera vari najväčší súvislý kus hôr, nedotknutých civilizáciou. Je tu len zopár hájovní, poľovníckych chát a turistických útulkov. Toto však platí len o našej strane. Poliaci si na tej svojej vybudovali množstvo turistických chát, schronisk, ktoré sú rozmiestnené v pravidelných intervaloch pod hlavným hrebeňom.

A samotné Pilsko, z oravskej strany úplne pusté, je tretím najväčším lyžiarsky strediskom v Poľsku. Najvyššie položená chata leží na Miziovej poľane, pomenovanej podľa poľského zbojníka, ktorého rozštvrtili za prítomnosti dvoch tisícok divákov.

Pomaly kráčam po zamrznutom snehu. Turistické značky sú zavalené záľahami snehu. Viditeľnosť takmer žiadna. Akoby som vkročil do obrovskej práčovne. Po krátkom blúdení sa mi podarilo podľa konfigurácie terénu a hlasitého trepotania vlajky nájsť vrchol Pilska. Hoci snehové podmienky boli vhodné na skialpinistické výstupy a napriek tomu, že poľská chata nie je odtiaľ ďaleko, som tu sám a napokon som tomu aj rád. Môžem si naplno vychutnať zvláštnu, až vesmírnu prázdnotu tohto miesta.

Chvíľu som postál na vrchole Pilska, ale studený vietor ma prinútil čoskoro zostúpiť. Z tohto bodu sa ide len nadol. Čaká ma zostup, najprv cez kosodrevinu a potom po úzkej lesnej zvážnici, ktorá miestami vytvára u-rampu vhodnú pre snowbordistov.

Zostupoval som po vlastnej stope, napriek tomu, že bola kľukatá, lebo som hľadal v hmle cestu na vrchol. Bál som sa, že by som v nepriehľadnej hmle nenašiel správny smer zostupu. A opäť som podľa stôp zistil, že dnes na Pilsko nevystúpil nikto. Ale predsa, moju stopu krížom pretína rovná čerstvá stopa vlka. Vlk samotár teda vie o mne a teraz už aj o ňom.

Zostúpil som cez Dudovú do Oravského Veselého, východiska mojej dnešnej samotárskej túry. Pilsko, stvorilo vlastný, unikátny štýl ľudového umenia. Siločiary jeho genia loci vyžarujú svoje amplitúdy na všetky strany a ovplyvňujú svojou magickou silou ľudí, žijúcich v ich dosahu. Zároveň žiadajú, aby im čosi z toho požičaného vrátili. Dúfam, že sa mi aj touto spomienkou na Pilsko podarilo vrátiť rodnému kraju požičané a zároveň by som sa chcel zadĺžiť na ďalšiu splátku.

Marián Grebáč

Marián Grebáč

Bloger 
  • Počet článkov:  10
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Ťahá ma to do našich hôr, nádhernej prírody, kde hľadám pokoj a čerpám nové sily. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
SkryťZatvoriť reklamu