Zaráža ma to najmä preto, že viem, ako mnohí Česi, a Pražáci zvlášť, po okupácii v auguste 1968 znenávideli Rusov (Sovietov). Známym sa stalo vtedajšie heslo i pesnička "Běž domu Ivane, čeká tě Nataša". Po revolúcii 1989 museli sovietske vojská z krajiny odísť, čo Česi brali s veľkou úľavou. Zdá sa však, že teraz Ivanovia aj Nataše prichádzajú do Prahy hromadne a mesto "obsadzujú" vo veľkom. Podľa mňa ich tam musia byť desaťtisíce.
Za osem dní som napríklad v stánkoch s novinami Čecha na mieste predavača nestretol, všetci mali "sovietsky" prízvuk, a podobne to bolo v radových obchodíkoch so suvenírmi. V centre mesta je bežné, že obchod má na dverách nápis: "Говорим по-русски". V okrajovom obchodnom centre, kam som sa chodil najesť, ešte aj vo fastfoode s vyslovene tradičnou českou kuchyňou varili a predávali ženy spoza východnej hranice EÚ.
Na pôvod prisťahovalých pracovníkov asi najlepšie poukazuje pražská autobusová stanica Florenc. Obrovská tabuľa je tu vyhradená výlučne spojom z Ukrajiny. A skúste uhádnuť, odkiaľ bola žena, ktorá mi za prepážkou predávala lístok do Bratislavy.
Nehodnotím to negatívne. Veď títo cudzinci musia mať na prácu v ČR víza, a keby pracovné miesta neboli voľné, neobsadili by ich. Napokon aj Slovákov je tam (a ďalej na Západe) veľa, len to nie je také okaté. Praha v mnohom žije z turizmu a potrebuje obsadiť zamestnania, ktoré domáci nechcú. Na druhej strane, pre Rusov a Ukrajincov je Praha najzápadnejším európskym veľkomestom, v ktorom ako tak rozumejú domácej reči aj bez slovníka.
Okrem iného ma v metropole západneho suseda zaujala aj absencia slovenských kníh v bežných kníhkupectvách. V knižných domoch na Václavskom námestí nájdete osobitné police s anglickými, ruskými, či španielskymi knihami, ale publikácie v jazyku národa, s ktorým Česi 60 rokov tvorili jeden štát a ktorý v krajine tvorí nezanedbateľnú menšinu, prakticky niet. Okrem turistického sprievodcu v slovenčine som narazil akurát na knižne vydané rozhovory J. Štrassera s M. Labudom a J. Chudíkom - v češtine. Inak som nenašiel ani len český preklad diela nejakého slovenského autora. (Neskôr moja žena v inej časti mesta našla od Pavla Rankova "Stalo se prvního září".)
Uznávam, že česká kultúra je v mnohom oveľa ďalej ako slovenská, ale aj tak ma to dosť prekvapilo. Že by sa fakt nič kvalitné a zaujímavé u nás nenašlo? Alebo, že by Česi stratili schopnosť čítať po slovensky?
Ešte jednu vec spomeniem z Česka, kam vždy rád chodievam. Sympatické mi bolo, že tamojšia polícia má vo svojom znaku, znázornenom aj na autách, heslo: "Pomáhat a chrániť". To je adresný záväzok, ktorý majú na očiach ochrancovia zákona, aj ostatní občania, ktorým majú policajti slúžiť. Samozrejme, mali by sa tým aj riadiť a nesmie sa z toho stať fráza. Možno by to bola dobrá inšpirácia aj pre našu políciu.
Internacionálna Praha
