Liečenie homosexuality
Téma „liečenie homosexuálov“ je vďačným námetom na flame-war s vaším lokálnym kresťanom Nikolovkého typu. Provokatívne sa zvykne položiť otázka, či “sa to dá liečiť”. No, to závisí od toho čo chápeme pod “liečením“. Nejakým spôsobom sa dá zakročiť aj proti ľavorukosti, len úspešnosť, následky a dôvod tohto počínania by sme akceptovať asi nechceli. Ak liečenie chápeme ako “riešenie choroby”, homosexualita už choroba nie je. Nikolovci by teraz zakričali, že sa tak stalo na nátlak verejnej mienky a nie „vedeckých výskumov“. Veľmi by ma zaujímalo, že aké výskumy by ich uspokojili. Predpokladám totiž, že výskumy poukazujúce na jej organické príčiny u nich moc nefičia. Možno mali na mysli nejaké teologické výskumy... S tou verejnou mienkou sa až tak veľmi nemýlia. Tak ako homosexualitu medzi deviácie dostala väčšinová predstava o norme, ju väčšinová predstava dostala von. Keď si otvoríme špeciálnu psychiatriu (Kolibáš 1998) dočítame sa, že: O deviácii možno hovoriť ak je sexuálny prejav výrazne odlišný od normy (ako ju stanoví sociálna konvencia)...“
Na sexuálne správanie sa dá ťažko napasovať konsenzuálne kritérium zdravia – zdravé má byť to čo vedie k dlhému a aktívnemu životu. A tak názor naň sa nedá oddeliť od jeho morálneho hodnotenia, ktoré v konečnom dôsledku vytvára spoločenskú akceptáciu.
Zaujímavou črtou týchto diskusií je aj obojstranné chybné používanie Naturalistic Fallacy: “Je to neprirodzené a teda zlé” / “pre nich je to prirodzené a teda je to dobré”. Prípadne používanie reprodukcie ako kritéria normy – čo by postavilo aj celibát medzi poruchy sexuálneho správania. Tak či onak, nejaká veľká téma na diskusiu to už nie je – keď sa do toho ani .týžden ešte nepustil :).
Registrované partnerstvá
Vždy keď príde Monika z Bruselu, rada sa rozhovorí o registrovanom partnerstve. Veď už neostalo veľa EU krajín kde to ešte nezaviedli. Podľa mňa to neobíde ani tú našu, len by som rád dosiahol čo najprijateľnejšiu podobu toho inštitútu. Podľa môjho názoru si homosexuálni pár zaslúži rovnaké práva ako bezdetní manželia. A bezdetní manželia si nezaslúžia niektoré privilégia, ktoré majú teraz. Nie žeby ich bolo veľa, snáď iba odpočítateľnú položku a vdovcovský dôchodok z prvého piliéra. Keď bude registrované partnerstvo iba inštitút vzájomných práv a povinností, bude to trápiť iba bigotov.
Ešte lepšie by bolo, keby mohli súkromné organizácie získať povolenie na uzatváranie týchto partnerstiev. Nech z toho nie je ďalšia štátna služba. Ako v prípade manželstva kde má monopol štát a cirkev. Zmluvy v štýle životného partnerstva sa dajú uzatvoriť aj teraz. Ale napríklad k takému bezpodielovému vlastníctvu sa nedá dopracovať inak ako manželstvom. Štát sa aj vo svojej minimálnej podobe stará o právny servis povedzme pre taký leasing. Životné partnerstvo si to snáď tiež zaslúži. Veď keď bude obsahovať aj vyživovaciu povinnosť (čo by malo), štátnej pokladnici sa náklady za legislatívny proces vrátia.
Adopcie
Adopcie homosexuálmi sú červeným súknom pre určitú časť populácie. Ani si nestihli uvedomiť, že homosexuáli si môžu ako jednotlivci adoptovať už teraz. Hlavný argument konzervatívcov, že hetero-rodina je vyskúšaná a poskytuje oba vzory správania je silný a pravdivý. Ibaže nežijeme vo svete ideálnych vysnívaných riešení, iba tých najlepších možných. A tak by som preferoval riešenie, ktoré umožňuje aj adopcie pre „homopári“, s tým, že by boli oproti heterodine diskriminovaní. Ak si niekto myslí, že je lepšie opustené deti nechať v decáku, rád si vypočujem jeho argumenty.
Na dnes stačilo. Teším sa na diskusiu ;)
