Isn’t it enough to see that a garden is beautiful without having to believe that there are fairies at the bottom?
(Nestačí vidieť, že záhrada je nádherná, bez toho aby sme museli veriť, že pod ňou žijú víly?)
Touto myšlienkou začína Dawkins svoju kontroverznú knihu. Jej cieľom je podľa autora pozdvihnúť vedomie, že byť ateistom je skvelé a je to niečo načo sa oplatí byť hrdý. Tento cieľ možno na základe výsledkov knihy považovať za splnený.
Kniha je pútavo napísaná s kvantom provokačného korenia. To by ale nemalo odradiť bežného teistického čitateľa. Najviac to schytajú fundamentalisti a kreacionisti. Pokročilé znalosti evolučnej teórie, ktorá je hlavným Dawkinsovým odborom sú badateľné na viacerých miestach knihy. Náboženstvo zo svojho pohľadu vysvetľuje ako vedľajší produkt schopnosti potrebnej na prežitie druhu. Tou schopnosťou má byť učenie sa od rodičov. Prirovnáva ho k vírusu mysle s vlastným replikačným mechanizmom. Na týchto teóriách môže byť veľa pravdy, avšak je možné ich aplikovať na akúkoľvek ideológiu.
Zaujímavou podkapitolou knihy sú cargo-kulty. Kulty založené bielymi mužmi na ostrovoch obývaných primitívnymi kmeňmi. Ich spoločným znakom býva príchod mesiáša, ktorý spolu s lodným nákladom prinesie apokalypsu. Kult udržiavajú šamani komunikujúci v tranze s ich bielym prorokom. Možno na nich ilustrovať ako ľahko z “ničoho“ vznikne náboženstvo. Spolu so svojimi rituálmi a zázrakmi. Aj chudáci misionári mali veľký problém vysvetliť domorodcom, že ten ich mesiáš bol vlastne iba obyčajný prešibaný námorník. Pripomenulo mi to starý vtip...
Misionár: Naozaj veríte tomu, že tancom privoláte dážď?
Domorodec: A vy fakt veríte, že panna porodila?
Škoda že veľa drahocenného miesta Dawkins premrhal rozoberaním pseudoproblémov ako napríklad aký svetonázor mal vlastne Einstein, Hitler a George Washington. Takéto debaty sú síce pravidelným klišé internetových diskusií, avšak osobne som čakal, že sa bude sústrediť na spory “vyššej úrovne”.
Hypotéza boha
Mnohých by mohlo prekvapiť, že Dawkins hypotézu boha úplne nezatracuje. Iba ju považuje za rovnako pravdepodobnú ako existenciu zubnej víly. V knihe s názvom “dezilúzia boha” pochopiteľne nachádzame aj kapitolu s názvom “prečo takmer určite neexistuje žiadny boh”. A v nej najväčšie sklamanie z celej inak celkom podarenej knihy: Dawkinsov centrálny argument božskej neexistencie. Autor ho prekvapivo príliš nerozvádza. Napokon jeho princíp je vskutku jednoduchý a mnohí z nás ho už veľakrát v rôznych variáciách počuli.
Existencia boha ako všemohúcej bytosti čo stvorila vesmír, by bola väčším problémom na vysvetlenie ako existencia vesmíru samotného. Podľa Dawkinsa je pravdepodobnejšie, že sa nájde iné vysvetlenie vzniku vesmíru vhodného pre život. Ako príklad uvádza teóriu multiversa.
Je zaujímavé, že považuje existenciu nekonečného množstva vesmírov za pravdepodobnejšiu ako existenciu boha. Multiuniversum má byť jednoduché, zatiaľ čo boh ako príčina všetkého zložitý a menej pravdepodobný. A teda na základe Occamovej britvy máme hypotézu boha odmietnuť.
Argumenty protistrany sú rôzne. Teisti by asi argumentovali tým, že vznik boha netreba vysvetlovať, pretože tu “vždy bol a bude”. Faktom je aj to, že nemôžeme jednoducho testovať “zložitosť” nejakej hypotetickej entity. To že má mať neobmedzené schopnosti ešte nemusí znamenať, že má byť aj nekonečne zložitá. Dawkins sa nepokúša pravdepodobnosť “god hypothesis” žiadnym spôsobom vyrátať, pričom na inom mieste kritizuje teistického autora zato, že z brucha hádže pravdepodobnosti ku kritériam božskej existencie. Vôbec sa nezaoberá ani tým, že teória boha a multiuniversa sa vlastne vôbec navzájom nevylučujú.
Vidím to asi tak, že Dawkins (nevedomky?) prekročil breh testovateľnosti a pokúsil sa hypotézu boha kopnúť do gúl. Avšak za tým brehom je už všetko natoľko neuchopiteľné ,že iba zluftoval a padol na zadok.
Pre svoju snahu by si zaslúžil pár obraňujúcich viet...
V prvom rade dokazovanie existencie a neexistencie nie je rovnocenná pozícia. Museli by sme poznať celý svet aby sme mohli s istotou konštatovať, že X neexistuje. Čo nie je možné vzhľadom k hraniciam ľudských možností. Zatiaľ čo pri troche šťastia môžeme nájsť X v hornom šuflíku.
Hypotéza boha nie je vedeckou hypotézou. Nielenže je netestovateľná, ale aj abstraktne formulovaná a nekompletná. Samy teisti zvyknú hovoriť, že nepoznajú odpoveď na všetky otázky ohľadom boha. A ich sväté texty sú interpretačne ohybné fantáziou nadkňaza a zručnosťou prekladateľa.
Dawkinsova snaha bojovať s tieňmi je milým pokusom, ktorým sa však podľa mňa iba zbytočne strápnil. Netestovateľných hypotéz kreátorov, neviditeľných ružových jednorožcov a špagetových monštier sa dá vyprodukovať na tony. Maximum čo sa dá s niektorými z nich urobiť je pokrčenie ramien.
Záver
Dawkins ako vedec by najlepšie urobil, keby dal božským teóriám po prstoch všade tam kde prekročia hranicu testovateľnosti. Ako keď spomínal kresťanský výskum účinnosti modlitby na liečbu, čo skočil fiaskom. Druhou možnosťou by bolo dokázať logickú nekonzistentnosť konkrétnej božskej teórie. Čo by bolo nevýhodne z hľadiska ich počtu a rôznorodosti.
God Dellusion je zaujímavá a dobre napísaná kniha. Prečítajte si ju, ale nečakajte príliš...
