Cinque Terre
Monterosso al Mare, Vernazza, Corniglia, Manarola a Riomaggiore. To je 5 dediniek učupených na brehu mora. Spomínajú sa už niekedy v 11. storočí a pôvodne šlo o malinké rybárske osady. Niežeby teraz boli nejaké ozrutné. Sú vybudované terasovito na skalných útesoch a prístup do nich je skutočne mizerný. Autom sa tam normálne nedostanete, ibaže by ste boli domáci a mali rezidentský prístup. A možno ešte ako ubytovaní hostia. To však neviem, my sme tam boli vlakom.
Vlak je všeobecne najlepší dopravný prostriedok, ktorý vás tam dokáže dopraviť. Nejde iba o príjemné ceny, ale aj pohodlie. Vlakov, aké premávajú v Taliansku, sa naša generácia už zrejme nedožije. Čisté, trojposchodové. Nabíjačky pod každým sedadlom. Veľký displej so znázornenou trasou v každom vozni. Relatívne presné.
Samotné Cinque Terre je síce pekné, ako veľa miest na svete, aj tu mi však pripadá, že marketing je lepší a o kus predbieha skutočnosť. Dedinky sú síce malebné, rozkošné a ja neviem ešte aké ťuťu milučké, ale v podstate ide iba o viacero variantov toho istého.
Nájdete si niekde výhľad, pozriete sa na maľované domčeky oproti, prejdete sa po úzkych uličkách, sadnete do vlaku, vystúpite z vlaku, nájdete si niekde výhľad, pozriete sa na maľované domčeky oproti… Hej, a ešte si niekde dáte kávu alebo nejaké jedlo. Napríklad grilované morské príšerky, ktoré tam ponúkajú na každom kroku.
Malá poznámka. To vyššie spomínané je info pre ľudí, ktorí sa tam chcú iba vyslovene pozrieť a vidieť to hlavné, za čím sa do tejto oblasti chodí. Samozrejme, dá sa tam stráviť aj dlhší čas a okolo (a nad dedinkami) si spraviť nejaké treky a poriadne sa poprechádzať a kochať sa výhľadmi na more, okolité kopce a pod. Takže ak máte chuť a čas, všetkých 5 dediniek si môžete pokojne odšliapať.
Pekne je všade
Ligúria však nie je farebná len v Cinque Terre. Farebné je aj mestečko Camogli. Každý dom má inú farbu a bolo to vraj kvôli tomu, aby rybári, ktorí sa vracali neskoro v noci k svojim manželkám, trafili do správneho domu. Ako boli namaľované vnútorné priestory a chodby, prípadne aj byty, legenda nehovorí. Zrejme však bolo dôležité trafiť aspoň dom.
Svoje meno získalo pravdepodobne zložením dvoch talianskych slov casa, ktoré znamená dom, a moglie, ktoré znamená manželka. Ďalšia legenda vraví, že manželky rybárov na služobnej ceste, ktoré boli tehotné, mali vyčlenený vlastný dom, aby tam spoločne trávili čas a pomáhali si. Alebo tam boli netehotné manželky a trávili tam spoločne čas, aby ich to nelákalo špekulovať? Už presne neviem, každopádne ide i tak zrejme iba o legendy.
Ďalšie malé mestečká
V Camogli sa dá nasadnúť na loď, ktorá slúži ako trajekt/autobus, a oboplávať výbežok pevniny v Ligúrskom mori. Vystúpiť môžete v opátstve Abbazia di San Fruttuoso, ktoré začali budovať grécki mnísi už niekedy v 10. storočí.
Potom pokračovať do Portofina, ďalšieho maličkého mestečka, v ktorom prakticky nie je nič, no napriek tomu je vyhľadávané všetkými možnými celebritami, na ktoré si spomeniete. Napríklad tam mala svadbu aj Kourtney Kardashian. Dolce s Gabbanom, ktorí tam majú tiež svoje obchody, celej ich famílii zastrešovali šaty. Takže okrem toho, že je malé, je aj príšerne drahé.
Ba, pardon, takto… Oproti prístavu v Portofine sa týči hrad Castello Brown, ktorý slúžil v 16. storočí na obranu a vedie k nemu príjemný chodníček. Takže sa prejdite a pokochajte sa. Za ním, na samom konci cesty, nájdete ešte maják a potom už len more.
Aha, je tam aj niečo väčšie
Tým je hlavné mesto Janov. Známe je predovšetkým tým, že sa tam v roku 2018 zrútil most a zahynulo na ňom 43 ľudí. Pre Slovákov môže byť zaujímavé, že postaviť nový most Talianom trvalo rok aj osem mesiacov, čo je o rok aj osem mesiacov skôr, než by sa vôbec naše úrady rozhýbali a rozhodli sa dať aspoň preskúmať podložie a zistiť, či tam môžu postaviť nový most, alebo to budú riešiť tunelom.
Okrem toho je Janov známy tým, že sa tam narodil Krištof Kolumbus, futbalovým klubom Sampdoria a potom už ničím. Inak je to pomerne špatné mesto, predovšetkým preto, lebo je prístavno-priemyselné.
A ešte preto, lebo je v ňom množstvo utečencov/migrantov/Afričanov, ktorí sa síce trochu snažia prispôsobiť a pracovať a ktorí tam majú množstvo malých obchodíkov a prevádzok so všelijakými drobnôstkami a suvenírmi a všetkým možným, ibaže, povedzme si na rovinu, ich hygienické a spoločenské štandardy sú posunuté trošku inde, než je bežný Európan zvyknutý.
Odbočka – Miláno
Po ceste z Ligúrie na letisko sme sa zastavili v Lombardii, konkrétne v Miláne. Je to mesto módy, luxusu, futbalu, ale aj kultúry a histórie. A konečne sme tu v Taliansku našli dobrú pizzu. Lebo neviem, či viete, Taliani nevedia robiť pizzu.
Cestou na letisko toho času nebolo nazvyš. Preto sme sa vybrali priamo za najväčším lákadlom starého Milána, ktorým je Il Duomo. Je to najväčší gotický chrám a štvrtá najväčšia katedrála na svete. Začal sa stavať v roku 1386, stavali ho 500 rokov a dokončili až niekedy v 19. storočí počas napoleonskej nadvlády.
Pri týchto dlhotrvajúcich stavbách to zvykne bývať tak, že každý staviteľ – pokračovateľ tak priťapká to svoje a potom sa zo stavby stane síce impozantné, ale napriek tomu také zmixované, všetkými smermi šmrncnuté dielo. Il Duomo je výnimka. Akoby sa stavitelia napriek storočiami dohodli, celá katedrála je postavená v gotike.
Okrem Il Duomo je tam aj La Scala, ku ktorej sa dostanete cez skutočne veľkolepú pasáž, v ktorej jednoznačne pochopíte, prečo sa Miláno nazýva aj mestom módy. A prečo je okolie centra tak trošku predraženejšie než odľahlejšie časti mesta.
Ak sa raz k La Scale vyberiete, nebuďte sklamaní. Budova sídli v dome, v ktorom by pokojne mohla bývať vaša babka. Nič, čo by zaujalo. V roku 1776 došlo v Miláne k celkom veľkému "prúseru", keď im tam zhorelo pôvodné divadlo. Bolo z dreva a okrem predstavení sa tam ľudia chodili baviť, hrať karty, chľastať, opekať a grilovať. Nečudo, že to ľahlo popolom.
Lenže Milánčania sa všetkých tých radovánok nedokázali vzdať, tak požiadali Máriu Teréziu o finančnú podporu. Tá im ju sľúbila pod podmienkou, že okej, dostanete ju, ale divadlo musí byť také, že keď tam prídem, poviem bezpodmienečné WOW a budem tým až do smrti nadšená a bude to najkrajšie divadlo na svete. Alebo tak nejako znela tá požiadavka. A ešte, že nesmelo byť obklopené žiadnymi budovami.
Takže Milánčania vybrali miesto, všetko okolo zrovnali so zemou a postavili niečo, čo vám teraz bude pripadať ako bežný všedný dom. Zdanie však klame. Budova je koncipovaná tak, že najskôr si vonku poviete, že toto je ono? Potom vkročíte dovnútra a zistíte, že sa vám to začína páčiť, až sa nakoniec dostanete do hlavnej sály a nebudete sa vedieť vynadívať. Presne ako Mária Terézia.
Miláno je druhé najväčšie mesto v Taliansku a jeho ekonomické centrum. Je však aj plné historických budov a umeleckých predmetov. Určite stojí za hlbšie preskúmanie. Ak sa raz vyberiete do Ligúrie, ale na prílet alebo odlet si vyberiete milánske letisko, zastavte sa aj v meste. A na dlhšie. Miláno vám bude mať určite čo ponúknuť.
