Ako sa to všetko začalo
Maroško si napriek (alebo možno už kvôli) svojmu veku veľa nepamätá, ale to, že číta odnepamäti, si pamätá veľmi dobre.
Mal také maniacke fázy, počas ktorých čítal knihy o meditáciách, ovládaní vedomia (nieže by mu to nejako pomohlo a on by si ho nejako skutočne dokázal ovládať), o budhizme, hinduizme a všetkých možných ďalších …izmoch, aké kedy existovali.
Neskôr sa preorientoval na knihy o Mayoch, Inkoch, Aztékoch, Mixtékoch, Zapotékoch a všetkých možných ďalších… och, ktoré kedy na americkom kontinente jestvovali.
No a potom čítal knihy o záhadách a z nich mal najradšej knihy od Ericha von Dänikena. Erich bol v Maroškových mladých časoch označovaný za záhadológa (aspoň tak si to pamätá, i keď, ako už bolo vysvetlené vyššie, sa veľmi dobre nepamätá skoro na nič), hoci podľa Maroška bol skôr šarlatán, lebo každá jeho úvaha o akejkoľvek záhade sa začínala pri mimozemšťanoch a končila sa (aké to prekvapenie) opäť pri mimozemšťanoch.
Maroško na mimozemšťanov veril, keďže je tak nejako nastavený veriť nielen na nich, ale napríklad aj na ľudské dobro a ďalšie podobné hlúposti, iba mu vždy v mozgu vŕtal taký malý ( a niekdy aj o kus väčší) červíček pochybností, ktorý mu stále vravel, že za všetky záhady sveta predsa nemôžu niesť zodpovednosť mimozemšťania.
Veď to je, ako keby ste neustále tvrdili, že za všetky prúsery Slovenska môže Šimečkova mamka. To predsa nikto príčetný nemôže tvrdiť, nieto tomu ešte veriť, však? Však?
No, každopádne medzi záhadami, ktoré Erich von Däniken skúmal, bol aj Stonehenge, ktorý Maroška neuveriteľne fascinoval hneď na prvý šup, ako sa o ňom dočítal, a sľúbil si, že sa naň niekde zájde pozrieť aj osobne. Trošku ho odrádzalo to, že je to ďaleko, a aj to, že je to v Anglicku, ku ktorému Maroško cítil nejakú nepochopiteľnú averziu.
Už keď sa zmieroval s tým, že sa tam zrejme nikdy nedostane a prestal po tom túžiť (nehovoriac o tom, že ho trošku vzalo, keď sa kamošky, dlhé roky žijúcej v Anglicku, spýtal, čo hovorí na Stonehenge a ona mu odpovedala, že je to len taká "hromada šutrov"), stalo sa toto: prišla za ním A. a spýtala sa ho, či by nechcel ísť na zájazd do južného Anglicka.
Maroško si pozrel program, zbadal, že je tam aj tá hromada štrku, a ani na chvíľu nezaváhal. Niežeby sa mu práve splnil sen, lebo o tom už dávno prestal snívať (vo svojej podstate Maroško prestal dávno snívať už o čomkoľvek a stal sa z neho pomerne veľký fatalista), ale povedal si, že Stonehenge buď teraz, alebo nikdy.
Stonehenge…
… je jedna z najslávnejších megalitických pamiatok na svete, nachádzajúca sa v Anglicku na salisburskej planine. Ide o komplexný systém kamenných kruhov a valov, ktorý vznikal postupne počas niekoľkých tisícročí.
Čo to je a aký bol účel?
Hoci presný účel zostáva predmetom diskusií, väčšina archeológov sa zhoduje, že Stonehenge slúžil niečo ako:
Pohrebisko: Najstaršie časti areálu sa spájajú s ukladaním pozostatkov mŕtvych.
Astronomický kalendár: Kamene sú presne zarovnané so západom slnka počas zimného slnovratu a východom slnka počas letného slnovratu. I keď z pochopiteľných dôvodov im to už až tak presne nevychádza.
Náboženské centrum: Miesto pravdepodobne slúžilo na rituály a zhromaždenia vtedajších komunít.
Konštrukcia a typy kameňov
Stavba Stonehenge je fascinujúca najmä pre technickú náročnosť, s akou museli neolitickí stavitelia pracovať. Pozostáva z dvoch hlavných druhov kameňov:
Sarseny (Sarsen stones): Tieto obrovské bloky pieskovca (vážiace až 25 ton) tvoria vonkajší kruh a vnútornú podkovu. Boli dopravené z lomu vzdialeného asi 30 km.
Modré kamene (Bluestones): Menšie kamene (vážiace 2 až 4 tony), ktoré tvoria vnútorný prstenec. Pochádzajú z pohoria Preseli vo Walese, čo je vzdialenosť viac ako 200 km.
Ako to držalo pohromade?
Na rozdiel od iných megalitických stavieb sú kamene v Stonehenge opracované s takmer tesárskou presnosťou. Stavitelia použili dva kľúčové spoje:
Čap a dlab (Mortise and tenon): Na vrchu zvislých kameňov boli vytvorené výčnelky (čapy), ktoré zapadali do jamiek (dlabov) v horizontálnych prekladoch. Ak si predstavujete také kolíčky a dierky, ako sa v súčasnosti používajú pri spájaní jednotlivých dielov nábytku, predstavujete si správne.
Spoj na drážku (Tongue and groove): Susediace horizontálne preklady boli do seba zaklinené pomocou drážok, aby sa zabezpečila stabilita kruhu.
Celý areál obklopuje priekopa a val, ktoré sú staršie než samotné kamenné kruhy. Aj po tisícročiach Stonehenge stále zostáva technickým zázrakom, ktorý dokazuje neuveriteľnú organizáciu a znalosti vtedajších ľudí.
Viete, že…
Možno ste niekedy počuli, že Stonehenge využívali ako obetné, posvätné a náboženské centrum keltskí Druidovia, historicky však ide o omyl. Druidovia v Británii pôsobili až o tisíce rokov neskôr, než boli postavené hlavné kamenné kruhy, hoci v modernej dobe tam novodobí druidovia stále organizujú oslavy letného slnovratu.
Maroško v Stonehenge
A tak sa Maroško po dlhých možno tridsiatich rokoch po tom, ako sa rozhodol, že sa raz dostane do Stonehenge, dostal do Stonehenge, hoci sa tam už v podstate časom ani dostať veľmi nechcel. Už keď tam však bol, rozhodol sa, že si ho čo najviac vychutná a pokiaľ možno sa napojí na jeho vesmírnu (nie nutne mimozemskými entitami vysielanú) energiu.
Dokonca sa napájal až tak intenzívne, že sa mu postavili chlpy na nohách aj rukách. Najskôr si myslel, že to je presne ono, že za týmto tam šiel, že cítil všetky tie tisícky rokov plné driny, odriekania, obetí a obradov zhmotnených práve do tohto jediného a jedinečného okamihu.
Ibaže potom zistil, že sa prestal pohybovať, zastavil sa na mieste, fascinovane zízal na mohutné balvany týčiace sa v krajine a jednoducho mu prišlo zima a pochopil, že tá energia nie je nič iné než husia koža, ktorá mu nabehla od chladu po celom tele.
Každopádne však nebol sklamaný. Dokonca pociťoval nejasný obdiv k starovekým staviteľom, k ich múdrosti aj remeselnej zručnosti.
Myslel si a stále si aj myslí, že toto miesto je fascinujúce a niekedy v druhom živote, v paralelnom vesmíre, alebo v nejakom rozšírenom vedomí by chcel vidieť nielen to, ako sa toto miesto stavalo, ale aj zažiť autentické obrady, ktoré sa na ňom vykonávali. Počas slnovratu, počas východu alebo západu slnka, pri zapálených ohňoch a fakliach…
Maroško si Stonehenge obišiel dvakrát. Prvý raz v protismere hodinových ručičiek, potom sa obrátil a obkrúžil ho opačne (ešte stále dúfal v tú energiu). Pri prvom koliesku si všímal iba celú tú megalitickú stavbu, pri druhom už začal vnímať aj veľa z rušivých momentov, o ktorých si pomyslel, že takéto posvätné miesto si to ani nezaslúži.
Angličania si z toho urobili lunapark, vravel si úplne neveriacky. To asi ani nemôže byť pravda. Toto by malo byť miesto, kde sa stretá minulosť s prítomnosťou, kde sa má človek zamyslieť a trošku pouvažovať nad sebou, životom, vesmírom a vôbec…
Na tomto mieste sa nemajú natŕčať paprčky hore, akoby ste chceli dlane položiť na vrch tej megalitickej stavby, ani dole, akoby ste ju chceli mať na dlani a fotiť sa pri tom. Tieto kamene by ste sa nemali snažiť virtuálne podoprieť, ako to vidíte na fotkách so šikmou vežou v Pise, ani by ste tam nemali vyskakovať a robiť si šnúry a špagáty.
Stonehenge je posvätné miesto. Chrám. Nie taký, ako sú kaplnky, kostoly a katedrály. Možno u niektorých nevyvoláva taký úžas ako fresky, vyčančaní anjelíčkovia, otvorené rakvy svätcov a rozetové vitrážové okná, ale predsa len chrám. Starobylý. Tajomný.
Chápem, že nastajlované fotky sú v móde, sú zaujímavé, prinášajú mnoho lajkov. Sám niekedy neodolám a nemám s tým problém, ak je to spontánne a kreatívne. Ak to vyplynie z miesta, času a okolností. Ale takéto umelé fotky zo Stonehenge mi nepripadajú nič z toho.
Skôr to považujem za dehonestáciu tohto zvláštneho a tajomného miesta. A čo najviac mrzí, že o túto dehonestáciu sa postarali a vyzývajú k nej priamo tí, ktorí sa majú oň starať a mať ho aspoň v elementárnej úcte.
A hoci sa priamo ku kameňom nedostanete, tak ako to kedysi bývalo bežné, keďže je už ohradené reťazami, ako nebezpečné alebo choré zviera, stále je to miesto, ktoré stojí za to vidieť a ktoré pri troche vnímavosti a otvorenej mysli dokáže vzbudiť údiv a bázeň.
