A ešte je tu, samozrejme, ten fakt, že v Nórsku sa predpisy dodržiavajú, takže aj keby také vysoké pokuty neboli, aj tak by išli všetci len predpísanou rýchlosťou.
Tak sme sa sunuli po ceste, ktorá podľa slov sprievodkyne Majky mala byť zlá, hoci som na nej nevidel ani výtlk, ani fľak po asfalte a ani náznak po nejakej oprave. Ako sa ukázalo neskôr, táto nezhoda v našom vnímaní kvality ciest bola spôsobená tým, že Majka porovnávala nórske cesty so švédskymi, keďže tam žije, a ja so slovenskými, pretože žijem tu.
Naša prvá zastávka na tejto pomalej, ale o to krajšej, neuveriteľnými scenériami lemovanej ceste bol vodopád Steindalsfossen. Je to najnavštevovanejší a najfotografovanejší vodopád v krajine, hoci cestou sme ich videli viac, krajších i väčších. Kúzlo tohto vodopádu však spočívalo v tom, že cesta neviedla iba k nemu, ale aj pozaň. Dvadsaťpäť rokov ho chodil každoročne obdivovať už nemecký cisár Viliam II.
Vodopád bol vlastne prvá a posledná zastávka v ten deň. Od neho sme sa šli už len ubytovať. Bývali sme v rodinnom hoteli Stalheim učupenom v krásnom prostredí medzi horami a najvyššími vodopádmi sveta, v ktorom nám pripravoval jedlo náš krajan, a ku ktorému je možné dostať sa po jednej z najstrmších ciest v Nórsku.
Ďalší deň a ďalší presun do dedinky Flåm. Flåm znamená v preklade placka, pretože táto dedinka leží na jedinej rovinke v širokom-ďalekom okolí.
Na tejto placke sa nachádza železničná stanica, z ktorej štartujte a jazdí vláčik údajne po najkrajšej železnici, tretej najnavštevovanejšej atrakcii v Nórsku a súčasne po druhej najstrmšej železnici v Európe.
Komu by nestačilo "kodrcanie sa" po koľajniciach, môže k tomu pridať ešte aj plavbu trajektom, ktorá sa začína v tej istej dedinke, na tej istej placke.
My sme sa ani "nekodrcali" vláčikom, ani sme sa neviezli trajektom. Deň sme strávili v dedinke Undredal...
... a v Gudvangene, kde sa práve v tom čase konali vikingské slávnosti...
Vikingovia žili v Nórsku medzi rokmi 800 až 1050 a v tom čase zaznamenala táto severská krajina nebývalý rozvoj, tak kultúrny ako i vojenský. Boli to skvelí moreplavci a postupne sa dostali na Island, do Grónska a odtiaľ až do Severnej Ameriky. Zabudnite na Kolumba, Ameriku objavili Nóri. Američania sa im za to poďakovali tak, že im v nejakom filme namontovali na prilby rohy, a tým z nich fakticky urobili nesvojprávnych idiotov. Hoci tieto rohy zľudoveli a nórskych fanúšikov si už bez nich ani nemožno predstaviť, Vikingovia rohy na prilbách nenosili, neboli sprostí. Dobre vedeli, že ich nepriateľ by to chytro využil. Nebolo by nič ľahšie, než za ne Vikinga chytiť a kopnúť ho do suspenzora. Rohy síce používali, ale na pitie. A keďže taký roh nezvykne mať rovné dno a nedá sa položiť na stôl ako dnešný štamprlík, všetko museli vypiť na ex. Od Vikingov teda pochádza aj to známe "nalej bo vypito, vypi bo nalito", ktoré neskôr prebrali vychodňare.
Najdlhším cestným tunelom na svete sme sa presunuli do stredovekého mestečka Laerdalsoyri, ktoré sa vo veľkom rekonštruovalo, keďže minulý rok vyhorelo. Už je však skoro vystavané nanovo. Tunel meria 24 km a je vyhĺbený meter pod zemou. Každých cca 8 km je rozšírený a osvetlený všetkými možnými farbami, a hlavne modrou, aby vodičom pripomínal denné svetlo, prípadne jasnú modrú oblohu. V tejto rozšírenine je povolené zastaviť, stáť a pretiahnuť si kosti.
Odtiaľ sme už pokračovali do mestečka Måløy v najzápadnejšej časti Nórska, v ktorom sme mali zarezervované ďalšie ubytovanie. Z večernej prechádzky sme sa vrátili zhruba za 10 minút, keďže sme pochopili, že v tom meste "chcípol pes" a zistili sme, že hotelová posteľ síce nie je žiadna výhra, no je to to najzábavnejšie, čo nás v tomto mestečku mohlo stretnúť.
O pol dvanástej v noci, v podstate ešte za denného svetla, sme zaľahli a tešili sa (teda aspoň minimálne ja) na, aspoň podľa mňa, jeden z najkrajších dní celého zájazdu. Na kúpanie sa v Atlantiku som sa chystal celé mesiace. :-)
Súvisiace články:
Nórsko-Bergen
Nórsko-Zlatý trojuholník
