Vraví sa o roku 1420, pripadne 1427, prípadne niečo medzi nimi. Súostrovie je tvorené deviatimi ostrovmi, rozdelenými na tri oblasti. Prvú tvoria ostrovy v západnej časti (Flores a Corvo), druhú v centrálnej časti (Terceira, Graciosa, Sao Jorge, Pico a Faial) a tretiu na východe tvorí ostrov Santa Mária a najväčší z ostrovov San Miguel. A práve o ňom bude tento blog.
Prvý deň – prehliadka hlavného mesta Ponta Delgada.
Hlavné mesto je rozlohou pomerne malé a všetko, čo potrebujete vidieť, sa nachádza zhruba na desiatich prejdených kilometroch. Nachádza sa tu pevnosť, ktorá kedysi chránila prístav a celé mesto a v ktorej je teraz vojenské múzeum, do ktorého by som normálne nikdy nevkročil, moja pacifistická duša by mi to nedovolila, akurát že ako účastník zájazdu som tam bol násilne vtiahnutý bez toho, aby som vôbec vedel, kam idem. Nuž, tak to dopadne, keď nepočúvate sprievodkyňu dostatočne pozorne. Vstup stojí bežne tri eurá, ako skupina sme to však uhrali na 1. Za takéto nekresťanské peniaze vnútri nájdete pár flínt, niečo na kolesách s delami a niekoľko častí odevu.
Inak tradícia vojny a vojakov je na celých ostrovoch skutočne veľká, dokonca na ostrove Terceira existuje aj americká základňa umiestnená úplne strategicky 3 680 km od New Yorku. Všeobecne Portugalsko nie je nejako zvlášť bohatá krajina, a preto mnoho mladých chlapcov ihneď po skončení základnej školy radšej podpísalo vojakom, ako by sa mali ďalej trápiť v škole, prípadne v nejakej neperspektívnej práci, ktorej bolo i tak málo. V armáde dostali jedlo, šatstvo a ešte aj plat. No neber to.
Potom je ešte v Ponta Delgada, niekoľko kostolov, o ktorých vám veľa nepoviem, lebo kostoly ma nijako neberú, takže pri výklade som opäť vypínal. Každopádne zvonku ich poznáte podľa toho, že vyzerajú ako kostoly. Farebne sú zladené do čierno-biela. Biela omietka a čierny bazalt. A do takýchto farieb sú tu zladené takmer všetky budovy. Samozrejme, okrem tých, ktoré sú zladené do úplne iných farieb. Inak bazalt je hornina, ktorá sa na San Miguel používa hojne, vždy a všade a je to spôsobené hlavne tým, že sa tu ťaží.
Ešte je tu radnica, ktorú spoznáte podľa toho, že tiež vyzerá trochu ako kostol. A všetky tieto budovy boli kedysi veľmi staré, ale teraz sú nové, pretože sopečný pôvod ostrova si i tu vypýtal svoju daň. Budovy boli zničené a neskôr obnovené do súčasnej podoby, kým ich opäť nezničí nejaký prírodný živel.
A ak preferujete prírodu, vybehnite v meste kúsok do kopčeka do botanickej záhrady. Na svoje si prídu hlavne milovníci stromov. Rozkvitnuté kvety a kvety všeobecne sú tam v drvivej menšine.
A ešte je tam SPAR. Čiže potraviny hľadajte tam, a keď budete potrebovať plnohodnotnú stravu, nájdete v meste množstvo maličkých domácich reštaurácii, ktoré varia síce jednoducho, ale pomerne chutne. Celý problém s azorskou gastronómiou tkvie v tom, že variť pre turistov sa domáci ešte poriadne nenaučili. Hlavne preto, lebo zas až tak veľa tých turistov tam nemajú. A teraz po korone vôbec nie. Pandémia sa podpísala aj na Azoroch. Množstvo podnikov utlmilo svoju činnosť, veľa ich skrachovalo.
Pre turistov ešte môže byť zaujímavé mestské kúpalisko tvorené niekoľkými platenými bazénmi a jednou zátokou ohradenou bójkami, do ktorej prúdi studená morská voda a ktorá je zadarmo.
Druhý deň
Legenda vraví, že keď sem doplával prvý moreplavec, videl nad ostrovmi lietať jastraba, a tak si povedal, že ostrovy by sa mohli menovať podľa tohto dravého vtáka. Neskôr sa zistilo, že to zrejme jastrab nebol, ale to nie je nijako podstatné. Druhá legenda vraví, že Azory by sa mohli volať podľa talianskeho výrazu azzuro, čo značí modrý, keďže takejto farby býva bežne nebo nad ostrovmi. Je fakt, že nebo býva modré všade, ale nad Azormi býva modrejšie. I keď to tak vlastne vôbec nie je pravda. Za celý ten čas, ktorý som tam strávil, azúrovomodré nebo som nevidel poriadne ani raz. No možno raz, nad morom, hory boli permanentne zahalené v hmle, daždi a vlhkosti.
Azory sú ostrovy vytrhnuté priamo zo stredu zeme. Sú sopečného pôvodu a nachádza sa na nich množstvo kalder. Kaldera je sopečný útvar, ktorý vznikne prepadnutím stien sopky do seba samej. Nad kalderou Sete Cidades sa nachádza vyhliadka, z ktorej máte možnosť sledovať dve nádherné jazerá, jedno modré a druhé zelené. Pravda, všetko je to podmienené dobrým počasím a to môže predstavovať pomerne veľký problém. Podľa informácií, ktoré sme dostali, v 80 % neuvidíte kvôli hmle nič. A ak už niečo uvidíte, počítajte s tým, že skutočne uvidíte dve nádherné jazerá. Farebne ich však zrejme nedokážete odlíšiť.
Ďalšia legenda vraví (inak, ostrov je opradený veľkým množstvom legiend), že kedysi dávno existovala princezná, ktorá sa pri prechádzkach lesom zahľadela do obyčajného pastiera. Keď sa to dozvedel jej otec, princezná dostala zaracha, tatko jej zakázal vychádzky, facebook, tablet aj mobil a kategoricky jej prikázal tento nezdravý vzťah ukončiť. Princezná poslúchla (veď ktoré dieťa by už len chcelo zostať bez sociálnych kontaktov) a pri lúčení sa s pastierom obaja tak horko plakali, že naplakali plné dve jazerá. Princezná modré, keďže mala modré oči, pastier zelené.
Realita je však omnoho prozaickejšia. Zelené jazero vďačí svojej farbe fytoplanktónu, modré odrazu z neba. A práve ten odraz z neba je problém. Aby ste ho videli, potrebujete naozaj azúro. Ale ste na Azoroch, všakže.
Ananásová plantáž Augusta Arrudu
Z Azorských ostrovov sa kedysi vyvážalo obrovské množstvo pomarančov, ale v roku 1860 ich zasiahla nejaká pliaga a ich pestovanie sa už nikdy nepodarilo obnoviť v takom množstve, aby sa dali považovať za významu exportnú surovinu. Túto úlohu prevzal ananás. Na ostrove sa nachádza ananásová plantáž tvorená niekoľkými skleníkmi, ktoré si bez problémov môžete prezrieť aj zvnútra. V skleníkoch nájdete ananásy od najmenších sadeničiek až po rastlinky vhodné na zber. Celý proces od výsadby až po zber trvá dva roky. Je to pomerne prplačka a zaslúžená práca, ktorú si plantážnici nechajú veľmi dobre zaplatiť. Jeden ananás stojí v niektorých prípadoch až 10 eur. Je to vysoká suma, ale vraj to stojí za vyskúšanie. Ananásy z Azorov by mali byť omnoho kvalitnejšie, sladšie a chuťovo zaujímavejšie ako naše z hypermarketu. Neviem, nemôžem posúdiť, neskúšal som. Po prvé sa mi tá suma zdala skutočne premrštená, po druhé pred ananásom dávam prednosť klobáske. V areáli nájdete aj predajničku, v ktorej si môžete kúpiť produkty z ananásu – likéry, džemy –, ale aj iné suveníry. Takže kto má chuť na niečo sladké, deň môže zavŕšiť pohárikom chutného likéru a ním si naštartovať chute do ďalšieho spoznávania. (pokračovanie nabudúce)
