Rozprávková lyžovačka

Môj autobus mal odchod večer približne o desiatej večer z Bratislavy. Keďže nemám moje korene v našom hlavnom meste, musel som sa trošku poobracať, pobaliť najnutnejšie veci a cesta za dobrodružstvom sa mohla začať. Aj napriek komfortu luxusných autobusov, býva cesta nutným zlom. Hlavne pre nás, dlhonohých. I ja som si nevedel svoje končatiny poskladať do úzkej uličky pred sedadlom a tak i napriek únave som prečkal noc večným obracaním sa z miesta na miesto a pozorovaním veľkých digitálnych hodiniek nad hlavou šoféra. Toľko radosti bolo vo mne, keď som uzrel prvé ranné zore a úsmev zubatého slniečka. Vítal ma pekný deň. Pekný aj napriek bolesti hlavy a prevrátenému žalúdku. Veď som predsa na dovolenke.Naša sprievodkyňa bola mladá, šikovná a sympatická baba, ktorá mi neskôr až tak sympatická nebola pre jednu príčinu. Oznámila zlú správu, ktorá ani jednu dušu v autobuse nepotešila.....keďže počasie si človek nenavyberá, vonku bola poriadna metelica. Už sme mali asi len 50 km do cieľa, keď nám oznámila, že horský priesmyk, cez ktorý mala moja trasa pokračovať, je uzavretý kvôli neprejazdnosti. V noci tam totiž nafúkalo veľa snehu a autobus by to určite prejsť nezvládol. Nastala asi 5 hodinová obkľuka a nadišli sme si približne 300 km. Ale došli sme.....po serpentínach a nekonečných kilometroch sme zbadali nepatrné svetielka nášho strediska – Alpe d Huez vo francúzskych Alpách.Po ubytovaní v neskorých nočných hodinách a vybalení tých najnutnejších veci k prežitiu zachránila všetko horúca sprcha a posteľ. Čo na tom, že nebola príliš pohodlná, podstatné bolo, že som sa vystrel a dal nohám pripraviť sa na zajtrajší maratón po snehu. A snívalo sa mi, že jazdím s vetrom opreteky...Ráno ma prebudili jemné slnečné lúče. Rysoval sa krásny deň. Vstal som na moje počudovanie veľmi skoro. Snáď to bolo i tým, že som sa už nenormálne tešil. Po ľahkých raňajkách, po zbalení si nejakej poživne na celý deň a dôkladnom nakrémovaní sa som si u sprievodkyne vyzdvihol lyžiarsku permanentku a ponáhľal sa dokázať si, že budem vládať súperiť s nekonečnými kilometrami zjazdoviek. Čakalo ma ich okolo 250 kilometrov. Mojou najlepšou a nenahraditeľnou kamoškou bola po celý týždeň mapa oblasti, nakoľko bez nej by som sa asi ťažko vrátil každý večer na ubytovňu. Stredisko bolo úchvatné – rozlohou veľké, lanovkami bohato vybavene, ratrakom upravené trate pozývali svojich prvých návštevníkov na vychutnanie si svojej prvej jazdy.........najvyššie položeným miestom bol vrch menom Pic Blanc vo výške úžasných 3330 m. Tu som si vychutnal božské ticho a neuponáhľanosť doby, tu som sa dotkol mrakov i oblohy, tu som načerpal úžasne veľa energie.....a 16 km dlhá zjazdovka , najdlhšia v Európe, ktorá vyústila dolu do údolia, nezdolala moje nohy a skúšal som ju opäť a opäť. Očarila ma lanovka, taký menší minibus, kde sa zmestilo až 200 ľudí, ktorí sa jej pomocou dopravili na najvyšší vrch pohoria. Každý deň som bol čoraz viac presvedčený, že nikdy nebudem ľutovať svoje rozhodnutie prísť sem.Po týždni bláznenia sa po cukrových pláňach a po stovkách kilometroch v nohách, po neopakovateľnosti pohľadu na kopu nových a úžasných veci, po stretnutiach s mnohými novými ľuďmi nastal čas dať dovidenia môjmu dočasnému pôsobisku. Áno, nechcelo sa mi odísť, posledná jazda na lanovke a posledná zákruta na lyžiach a.....už len zamávať a vrhnúť sa opäť do pracovných povinností.Avšak pondelkové ráno pracovného týždňa ma zastihol s úsmevom na perách a s dobrým pocitom v duši. Veď som si predsa z diaľav priniesol niečo, čo mi nikto nikdy nevezme - kopu spomienok a nádej, že sa tam opäť raz určite vrátim.