Tam – to znamenalo na Inovec, na najvyšší vrch Považského Inovca. No a komu som to sľúbil? Zoznámte sa prosím. Beny - Siberian husky.
Na Inovec sa dá z každej strany a z každej dediny pod ním. Zo Svinnej, Trenčianskeho Jastrabia, zo Stankoviec alebo zo Selca. Z osobných dôvodov sme zvolili Selec. Selec je konečná dedina. Tam sa autom dostanete, ďalej neprejdete. Ďalej cesta nevedie. Iba hory. Stromy a zasa stromy. A Inovec. Tam, kde končila asfaltka, tam sa začala naša túra. Na konci dediny pri kyselke. Kedysi tam bola otvorená nádoba s pumpou. Keď ju čistili a našli v nej jednu zdochnutú krysu a pár smradľavých tenisiek, nádobu uzatvorili, vymaľovali a neskôr nad ňou postavili altánok. Odvtedy chátra, farba zmizla, altánok odhníva a práchnivie. A taká to bola vychýrena kyselka. Z Nového mesta nad Váhom si ju chodili naberať a na zábavách ju údajne rozlievali ako orginál minerálku a brali za to nekresťanské peniaze. A naozaj mala niečo do seba. Chutila skvelo, čo na tom, že vyvierala v oblasti výskytu uránu. Pamätníci si iste spomenú na ceduľku vedľa nej, na ktorej bolo napísané: "Kto Seleckú kyselku pije, ten dlho žije." Selec nie je známy veľkým počtom Matuzalemov, takže to nemôžem potvrdiť, ale aký rým už len môže vymyslieť ľudová slovesnosť k slovíčku "pije?" Samozrejme, dalo by sa, ale uznajte, ako by znelo napr. "Kto Seleckú kyselku pije, ten dlho hnije". Kto už by mal na ňu potom chuť?
Selecká kyselka pod altánkom – vpravo začiatok cestičky na Inovec.
V dáli tam v dáli, tam kdesi za těmi lesy... ten stredný kopček s vysielačmi, to je náš cieľ.
Neviem, či tá žltá značka na strome je úplne kóšer, ale je tam už roky a vedie až pri chatu pod Inovcom. Stačí sa len nechať viesť...
Nebo, zem a to medzi....
Jeden z našich cieľov. Chata pod Inovcom. Od poslednej mojej návštevy, čo je už dobrých 7 rokov, sa vnútri nezmenilo skoro nič. Iba ľudia. K lepšiemu. A to je fajn. Toľko čašníkov, a dokonca ochotných, som tam nikdy nevidel. Vlastne nepamätám, či tam niekedy nejakí čašníci boli.
Okrem našeho siberiana tam boli aj krásni samojedi. Síce sa na začiatku zdalo, že viac než ťahanie saní ich zaujíma náš Beny, ale po malej roztržke sa všetko skončilo bez väčších problémov. Náš Beny pochopil, že ich je veľa a on je sám a nemá žiadnu šancu a ich Bendži pochopi,l že ich je veľa a on je sám a tak sa venoval so svojimi parťákmi tomu, kvôli čomu tam prišli. Ťahaniu saní.
Nad chatou je lyžiarsky vlek, ktorý je viac mimo prevádzky ako v prevádzke. Vraj klasicky...nezhody medzi majiteľmi pozemkov medzi sebou a medzi majiteľmi pozemkov a majiteľov vleku. Tentoraz fungoval. Ten svah bolo treba vyšľapať, aby sme sa opäť troška priblížili ku kóte.
Konečne kóta (1042 m)...a Beny sa tváril, ako keby toto všetko nebolo zorganizované len kvôli nemu. Neprejavil ani trošku citu, ani žiadne emócie na ňom neboli pozorovateľné. Len skoro zožral nepozornému turistovi z lavičky desiatu. Asi bol hladný.
Dolu horšie ako hore. Aj keď priznávam, že toto nebolo naozaj, to bolo len ako. Len taký pokus. Výsledok je taký, že na teplákoch sa nedá tak kvalitne šmýkať ako na šuštiakoch a ani ťažný pes na tom nič nezmení.
Ešte troška prírody...Najkrajšie stromy sú na Horehroní???
A ešte pár výhľadov...Keď sa dobre zadívate, tak asi v druhej tretine prvého výhľadu nájdete Trenčiansky hrad. V druhom výhľade by mal byť niekde kostol v Trenčianskom Jastrabí. :-)
No a pre tých, ktorí by možno aj chceli, či už len na chatu alebo aj hore na vrchol, ale nechce sa im šľapať z dedín, je tu jedna možnosť. Nie je to síce úplne to pravé turisticko-orechové, ale z Trenčianskeho Jastrabia sa dá na chatu aj autom. A čo som si stihol všimnúť, nebolo treba ani reťazí.
Prajem vám pekný turistický zážitok.
