Z môjho pohľadu je Lomnický štít vynikajúci marketingový počin. Za dve jazdy v malej červenej 12-miestnej búdke a 50 minút uprených pohľadov do dolín zaplatíte 24 eur. A to sa v tej búdke s vami ešte vezie nejaký ujo, ktorého úlohou je povedať vám "dobrý deň" a "batohy do ruky". Chcel som byť veľmi humorný, tak som sa spýtal, či jemu do ruky. Vtip mi nevyšiel, nikto z prítomných sa ani len neuchechtol a ujo len na mňa zagánil, sadol si na jediné sedadlo, čo tam bolo a celú cestu čušal. Jeho funkcia je pre mňa doteraz neznáma. Nemal som odvahu, spýtať sa ho na to...
Kto už niekedy lyžoval vo Francúzskych Alpách, vie, že tam sa normálne v takýchto výškach lyžuje. Na takéto kopce tam bežne ľudí vyvážajú štvorsedačky a jazdia na ne kabínky s kapacitou cca 50 a viac ľudí, pohľady sú ešte krajšie a úchvatnejšie a celé to stojí asi o 10 eur viac, pričom sa do zblbnutia môžete voziť celý deň...
Napriek tomu, musím uznať, že aj tie tatranské výhľady sú pekné a ľudia si ich pýtajú. Na lístky sú ochotní peniaze dať a niekedy si na ne počkať aj tri hodiny v rade. Vzhľadom na obmedzenú kapacitu miest na Lomničák som nebol ochotný čakať tak dlho a hlavne s neistým výsledkom, a tak som sa šiel spýtať na informácie, či sa mi vôbec oplatí čakať...
Tip pre vás, vážení moji čitatelia chystajúci sa na Lomnický štít: Lístky sa dajú kúpiť aj na informáciách. Ale nehovorte to nikomu, aby vás nepredbehli...
Pohľad z Lomničáku na Téryho chatu a 5 Spišských plies. (Ak tam vidíte len 4, nezúfajte, tiež som videl len toľko. :))
Ak sa stane, že sa počasie nezmení, nepadne lanovka a vy sa s prehľadom dostane z Lomničáku ocitnete sa na Skalnatom plese, odtiaľ vedú viaceré cesty späť, ktoré vás privedú k večeri alebo do wellnessu. My sme si vybrali cestu okolo Skalnatej a Zamkovského chaty a Studenovodských vodopádov až na Hrebienok.
Tá cesta nebola zlá, ale nešlo sa po nej jednoducho. Skoro po jej celej dĺžke bola vystlaná veľkými kameňmi. Až ma pri srdci pichalo, keď som si pomyslel, že práve také štrky by sa mi hodili do základov a musím ich tam nechať. A. povedala, že národný park je zakázané rozoberať, tak som ich tam nechal...
Nie som taký pravý turista a pokiaľ môžem, tak chodím v sandáloch. Takto som prešiel Pieniny, Slovenský Raj i pár chodníkov v Západných Tatrách, ale nad niektorými turistami sa mi rozum zastavuje. Tohto sme stretli nad Zamkovského chatou. Ono to bola vlastne taká podarená rodinka. Vzadu za ním išla zrejme jeho žena a po tých šutroch ťahala ešte menšie dieťa. To, ktoré malo sedieť v kočíku. Vtedy mi behala po rozume básnička od Sama Chalupku - Turčín Poničan. Konkrétne tá pasáž, kde Samo píše: "Vláči Turčín, starkú, vláči po hrobline po bodlačí, starkej krv sa z nôžok leje a Turčín sa iba smeje...
Bohužiaľ, vodopády Studeného potoka sme kvôli nedostatku času museli len prebehnúť. Ešte teraz ma to mrzí. Z toho miesta cítiť energiu. Sám sebe som si dal sľub, že sa tam musím vrátiť. Len tak sa posadiť a nasávať. Energiu, samozrejme...
Tým sa skončil jeden pekný a slnečný deň. Ďalej to šlo s počasím už len z kopca a ďaší ako tak podarený deň sme strávili na Popradskom plese. Zrána fajn, poobede sa to už začalo zvrhávať.
Už som si skoro myslel, že sme skončili, ale to by sme nemohli byť v Tatrách. Tam sa dá zabaviť v každom počasí. Ako? Tak to už bude téma iného blogu. Ako aj to, že práve v Tatrách sme sa podľa jedného dobového nápisu dozvedeli, že na Slovensku sa toho od stredoveku v morálke a rozdelení ľudí na "rovných a rovnejších" nič zásadné nezmenilo.
Súvisiaci článok:Kempinski-Crocus-Siesta
