Ľudová pieseň, či sa to niekomu páči alebo nie, má poväčšine niekoľko verzií, ktoré sa od seba líšia slovami v závislosti od toho, aký folklórny súbor ju spieva a koľko toho majú už jeho členovia vypité...
Tak napríklad v piesni Tam okolo valala by normálne mala tiecť riečka Ondava, ale bežne sa stáva, že v nej tečie aj Olšava. Alebo v toľko omieľanej To tej Heľpe sa normálne vyskytuje málo švárnych chlapcov, ale čo ak práve v SOZE pracuje nejaký neukojený starý mládenec z Heľpy a začne na takomto kultúrnom podujatí vybľakovať, že je v nej, napak, málo švárnych dievčat. Starosta sa môže aj rozkrájať, verziu jednoducho netrafí... Všetky tie slová by, samozrejme, mali byť dané a nemenné. Raz keď Fialenka roste na trenčianskom moste, tak by tam mala rásť na furt. Ale ona, marha, nie, ona si rastie, kde sa jej to práve hodí. Keby fakt rástla na každom moste, na ktorý už bola situovaná, tak je fialové celé Slovensko, čo by teda bolo asi hodnejšie než súčasný stav, ale veď pieseň Jedna ruža dve ruže, dve ružičky červené je tiež pekná...
V čase, keď som ešte nevedel, že existuje SKA, prihlásil som sa do folklórneho súboru. Nikto z rodiny to celkom dobre nechápal, a popravde musím priznať, že ani ja. Nehrám na žiadnom nástroji, v tanci som nemehlo a trpím hudobnou hluchotou. Na prvom vystúpení som rozbil tanier, ktorý ako rekvizita slúžil niekoľko generácií... Naši však boli aspoň radi, že som chodil tam, neflákal som sa a nebral žiadne žobrácke drogy.
Na vystúpenia sa často chodilo aj so súborom dospelých. Každý súbor má svoje predstavenia, svoje pásma. Naši mali napríklad Život a zvyky na dedine, Zvyky na jar, Zvyky cez leto, jeseň, zimu, svadobné zvyky a ja ešte neviem aké, podstatné je však to, že pri každom zvyku na dedine asistoval alkohol. Netuším, ako to riešili iné súbory, ale viem, že naši sa s tým nepárali. Keď pri predstavení mali ako rekvizitu fľašu s nápisom slivovica, tak tá slivovica tam rozhodne bola.
A potom, keď sa skončila oficiálna súťažná časť a nastal čas neviazanej bezuzdnej zábavy, hralo a spievalo sa tak, že zistiť pôvod a názov nejakej piesne bolo takmer nemožné. Slová sa prispôsobovali za jazdy a často vznikali nové slohy. Pieseň, ktorá bola určená pre heligónku, hrali na husliach a tú, čo normálne hrávali na husliach, hrali na klarinete a trúbke. Do toho tí, ktorí nevedeli hrať na ničom, teda aj ja, mlátili ozembuchom. Nezainteresovaný pozorovateľ by mal problém zistiť, či to hrá Drietomanka, Moravanka, alebo Tublatanka...
Toto sa však nedá pochopiť od papierov a dubového stola. To treba zažiť...
