Asipred 25timi rokmi ( čo si ja síce nepamätám, alepoznám z rozprávania ) sa vrátil z liečenia zVyšných Hágov, kde sa liečia pacienti s pľúcnymiochoreniami. Doktor predpokladal, že keď je čerstvo vykurírovaný,musí byť zákonite aj zdravý a v najlepšejkondícii a tak milého deda napriek vytrvalémuprotestovaniu, že sa na to necíti a že mu je strašne zle,poslal na druhý deň do práce.Sotva sa pracovnázmena začala, deda nakladali na nosidlá. Jeho štastie bolo,že tiež pracoval v nemocnici, a tak bola pomoc hneď po ruke anáhoda to chcela, že práve mal službu ten doktor,ktorý ho poslal do práce. Skôr, než ho napojilina prístroje, ešte mu stihol povedať: „ Vidíte, pándoktor, ja som Vám to včera hovoril .“ Keď ho poniekoľkých týždňoch pustili z nemocnice, musel saučiť chodiť, taký bol zoslabnutý.
Odvtedyabsolvoval niekoľko liečení a preliečovacích pobytovv rôznych zdravotníckych zariadeniach,mal aj slabšie chvíle, ale jednu z najslabších malpred tromi rokmi.
Niekoľkodní sa mu zle dýchalo, a tak navšívil lekára.Lekár mu dal obstrek, ktorý bohužiaľ obsahovallátku, na ktorú bol dedo prudko alergický,stiahli sa mu pľúca a už sa sám nadýchnuťnedokázal.Síce ho rozdýchali, ale poškodili mupľúca ešte viac než ich mal a jedenlekár dokonca tvrdil, že v nich má dieru, nie siceveľkú, ale predsa len. No a každá diera v pľúcachpredstavuje isté riziko.Môjtato a jeho zať, ktorý ho na obstrek priviezol, sa vo chvíliintenzívneho oživovania zaprisahal,že pokiaľ to dedo prežije, v živote s ním už nepôjdeani len na vyšetrenie moču.Samozrejme,od tej doby s ním už bol viackrát.NaARO mu poslali kňaza, ten mu dal posledné pomazanie, aleboteraz po novom, poslednú útechu a dedo na druhýdeň, keď sme ho pripravení na všetko prišli do nemocnicepozrieť, sedel v kresle a sestričkám rozprával vtipy.
Preddvoma rokmi úspešne prežil vnukovu , teda moju svadbu adokonca si aj zatancoval tak so svojou, ako aj s mojou manželkou.Totoprežil v úplnom zdraví napriek tomu, že pri týchdvoch tancoch jeho chorobou postihnuté pľúca znieslipribližne takú záťaž ako pľúca zdravéhonetrénovaného jedinca po dobehnutí Košickéhomaratónu.
Noa posledná príhoda sa stala minulý rok naVianoce. Znovu sa mu zhoršil stav, a keď si už ani moja mama ajeho dcéra, ktorá je zdravotná sestra a máobrovskú zásluhu na tom, že ešte žije, nedokázalaporadiť, zavolali o druhej v noci sanitku. Sanitka prišla, odišlaa dedovi sa stav nezlepšoval.O štvrtej nadránom ho druhásanitka odviezla a z nemocnice sa dostal až druhý januárovýtýždeň. Medzitým dostal teplotu, čo v 85.roku životanie je žiadna sranda, držali ho na práškoch a zblbli hotak, že nevnímal návštevy. Takýto oslabenýsa vybral v noci na WC a než sa stačil nožičkami oprieť o zem,zvalil sa na zem, hlavou tesne vedľa stojana na infúzie aškaredo si oškrel ruku.Znovu kňaz a posledná útecha.
Dnesje dedo zasa v kruhu rodiny. Síce mal trojdýždňovývýpadok pamäti, a keď som ich prišielna Troch kráľov pozrieť, tak sa ma spýtal, či hoprídem pozrieť aj na Vianoce, ktoré si vôbecnepamätal a tak usúdil, že ešte neboli.
Užje zorientovaný.Už aj prejde sám pár metrov,ale k zajáčkom si ešte netrúfa a teší sa naleto a na opekané bravčové kolená. Tešísa zo života aj keď je starý a chorý.Žije ako vládze a má jediné prianie.Aby tu dedko Janko sbabkou Milkou boli ešte dlho spolu a aby ich, ako aj všetkýchblízkych poslúchalo zdravie a mohli sa tešiť sosvojej rodiny. Nech je teda tak.
Veľazdravia priatelia.
