O medvedíkovi vedel od bývalého kolegu, ktorý pred 15 rokmi došiel do práce a tváril sa, ako keby videl mimomzemšťana. "Videl som medvedíka" dupkal nožičkami, tlieskal ručičkami, kým ostatní sa naňho pozerali s blahosklonným úsmevom a rukou pripravenou na telefóne, keby bolo náhodou treba volať kazajkárov. "Medvedík je vzácny tvor, je problém ho vidieť, je ich málo, cez deň sú zahrabané a vyliezajú len v noci," pokračoval kolega. Maroška ani ďalších kolegov informácia extra nezaujala, pretože viac ako záhradka ich zaujímali počítače a pivo. Ani pri jednej činnosti zvyčajne medvedíka nepotreboval. Medvedík totiž podľa vyjadrenia kolegu nevie ani inštalovať windows, ani čapovať pivo.
A tak teda jedného pekného májového dňa pri rýľovaní vykopal medvedíka. Nie toho plyšového ani toho štvornohého chlpatého, lebo taký si nezvykne stavať brloh uprostred dediny v záhradke, ale toho "vzácneho", veľmi zriedka sa vyskytujúceho tvora. Maroško má prírodu rád, zbytočne neskáče po tráve, živé tvory nezabíja a ani nenaháňa autom mačky po chodníkoch ako jeho kamarát Emil. Preto keď vykopal a zistil, čo drží v ruke, preľakol sa, aby mu neublížil. Rozhodol sa teda, že medvedíka pustí, ale nie do svojej záhradky, kde by mu mohol rýľom uvaliť hlavičku, ale do susedovej.
Dva dni nato sa z reportáže v TV Narkóza dozvedel, že medvedíkovo teritórium sa kvôli zmene klímy nebezpečne rozširuje, že je premnožený, a že ho je veľa už aj na Spiši, kde sa normálne nevyskytoval. Že je to otravný malý zmrd, postrach záhradkárov, ktorý ničí korene rastlín a záhradkárom tak ostávajú na políčkach len suché miesta a oči pre plač.
"Dobrý deň!" pozdravil Maroško suseda zberajúceho si svoju úrodu na políčku. "Bude z toho niečo?"
"Tento rok slabota," ťažko si vzdychol sused. "Úrody málo a aj to, čo je, je hnilé a obžraté. Nenarobím s tým nič. Za všetko môže to mizerné mokré leto."
"Veru, veru, počasiu nerozkážeme," pokýval Maroško chápavo hlavou a pobral sa na svoje malé políčko po mrkvičku. Tento rok sa mu vydarila.
