Mojim starým rodičom dnešná spisovná slovenčina veľa nevraví. Nečudujem sa. Za ich povinne nepovinnej školskej dochádzky boli pravidlá gramatiky úplne iné ako dnes. Používali sa úplne iné slová, s ktorými sa teraz človek stretne iba medzi archaizmami, prípadne slovami nárečovými. Keďže moja babka a dedo sú ešte pomerne čulí ľudkovia s celkom bystrým vnímaním sveta, dosť často k nim chodíme a diskutujeme. Samozrejme, používame aj výrazy nie úplne jazykovo správne.
No, a do takéhoto prostredia som priviedol svoju teraz už manželku. Samozrejme, bola zhrozená, veď slovíčka ako „puch, parduchuvať ,ofantáriť , bugriš , cáganka, gulomastika , krčičník „človek každý deň nepočuje. A na dôvažok, u nás sa hovorí strašne tvrdo, takže slovesá v neurčitku a vôbec všetko znie všelijako, len nie slovensky. Aj to časovanie. Také sloveso „pôjdem“ sa časuje asi takto:
ja pom my pome
ty poš vy pote
on po oni pójdu
dvojhláska „šť“ sa vyslovuje ako šč, takže ščena nie je stena, ale šteňa, šťastie sa vyslovuje ako ščastie a pod.
Ani sa jej nečudujem, že veľakrát stratila prehľad o zmysle diskusie.
A do toho všetkého sa ešte primiešal problém , že mnohé veci majú u nás iný význam než u nich, a to sme od seba bývali len 65 km, cez kopec vzdušnou čiarou ešte menej.
Úplne prvý problém s pomenovaním veci sme mali vtedy, keď ma vtedy ešte ako frajerka poprosila, aby som jej podal piestik. Splašene som pobehoval po kuchyni a hľadal som niečo, čo by aspoň vzdialene nejaký ten piest pripomínalo , žiaľ moja snaha bola márna. Keď konečne pochopila, že pravdepodobne vôbec netuším, čo hľadám, otvorila šuflík, sama si tu drevenú doštičku vytiahla a nakrájala na nej cibuľu.
Keď som ju poprosil aby mi uvarila hríbovú omáčku, spýtala sa ma, aké mäso k nej chcem , čo vyvolalo diskusiu, ktorá trvá už viac než 3 roky a ukončenie je v nedohľadne.
U nás je totiž omáčka to, čo u nich polievka nakyslo a to, čo je u nich omáčka, je u nás proste šťava k mäsu. Obaja trváme na svojom a vždy chvíľu trvá, kým sa dohodneme, čo to vlastne bude.
Minule mi telefonovala, že či nechcem osúch s pikantnou omáčkou. Osúchy mám rád a pikantné omáčky tak isto. Nezaváhal som ani chvíľu a ešte som ju poprosil, aby kúpila viac.
A aj kúpila. Štyri a piaty jej dali zadarmo. Ona má vynikajúce pozorovacie schopnosti a predpokladám, že po tom, ako som tie osúchy zbadal, sa v mojich očiach fakt len na chvíľočku niečo zmenilo, ona to, samozrejme, spozorovala a jednoducho sa ma spýtala, čo urobila zle. Ona nič. Problém bol v tom, že to, čo doniesla, ja poznám pod názvom langoše a pravdepodobne drvivá väčšina Slovenska to pozná pod tým istým názvom ako ja. Iba tu v Partizánskom stojí uprostred mesta stánok, na ktorom sa skvie nápis „Čerstvé osúchy „ čo som ja, samozrejme, nemohol tušiť , pretože som bol čerstvo nasťahovaný. A aby som dokončil myšlienku…
Langoš mi stačí jeden do roka a v ten inkriminovaný rok som už jeden mal.
Beriem to však optimisticky. Mohol som mať ženu až z východného Slovenska. Tam by som sa musel spoliehať na to, že aspoň v tom sexe si rozumieme a slovo sex je slovo, ktoré sa na západe aj východe vyslovuje približne rovnako a diskusia o jeho význame zvyčajne nebýva veľmi dlhá.
I keď....spomínam si na jeden vtip, v ktorom nejaká neznáma scestovaná blondínka vypisovala na letisku v zahraničí nejaké tlačivo, v ktorom sa vyskytovala kolónka SEX a do tejto kolónky pohotovo napísala "5 krát za týždeň".
Takže asi fakt nič nie je isté.....................
