Má to ale jednu chybičku krásy. Každá mi vyhynie. Takže mám síce už 31., ale v skutočnosti mám len 2. Moja prvá bola Nepenthes, malá rastlinka s veľkými krčahmi. Rástla ako z vody, až jej začal byť tesný kvetináč. Vtedy sa mi suseda ponúkla, že ide presádzať, tak že mi ju presadí. Presadila. Do obyčajnej hliny, čerstvo nakopanej na roličke. Ani jeden z nás netušil....Neprežila to, samozrejme. Kvetina. Susede sa darí dobre.
Druhé dve boli Drosery. Tiež sa im darilo. Až tak, že sa začali množiť. V ich kvetináčoch, ale aj v susednom, v ktorom si hovela už štvrtá, tentokrát Dionaea, sa začali objavovať malé Droserky. Keď troška podrástlil, nakúpil som im malinké kvetináčiky, kúpil rašelinu a presadil. A zrazu som ich mal 25. Chvíľu to vyzeralo nádejne, a potom rad radom pošli. A staré tiež. Asi nevydržali ten smútok nad Droserkami. Prečo ich nasledovala aj Dionea, som do dnešného dňa nepochopil. Niečo pri presádzaní robím asi špatne....
Medzitým mi odišla do kvetinového raja ďalšia Drosera, tentokrát bez udania dôvodu a Dionea, ktorá neprežila dvojnásobný pád z parapety. Prvýkrát ju zhodil vietor za pomoci okna. Druhýkrát bolo okno zatvorené, ale ona bola na zemi. Skoro sa mi chce veriť, že spáchala samovraždu a z tej parapety hopsla sama.
Teraz mám Sarraceniu (aspoň sa mi tak zdá, že by to mohla byť) a ďalšiu Nepenthes. Sarraceniu mi žerie puklica, čo je skoro až nezničiteľné zvieratko, ktoré sa na ňu dostalo pravdepodobne z rašeliny pri presádzaní (ako inak?) a ktoré z nej natvrdo zoškrabávam a kynožím mydlovou vodou, len aby som o ňu neprišiel a Nepenthes prežila presádzanie bez ujmy a rozvíja sa do krásy. Presádzať už vieme, desím sa prezimovania......
Dionaea, už bohužiaľ po...
Sarracenia
Nepenthes
