...že je nepokosené, opľuté, olepené žuvačkami. Že je zadlžené a má jednu z najhoršie hodnotených nemocníc. Má novú plaváreň, ale nemá k nej dovedenú vodu, v špičke má upchatý jediný most cez Váh, ale má niekoľko štúdií mosta nového, má zimný štadión a relatívne dobrých hokejistov, ale nie je toho, kto by sa vedel dohodnúť, ako s tým hokejom ďalej....
Kráčam večerným upršaným mestom a vravím si, že to nie je až také hrozné. Idem zo stretnutia s kamarátmi, ktorých som nevidel možno pol roka. Kráčam okolo bytu, v ktorom odpočíva niekto z mojej rodiny a myslím na ďalších najbližších, ktorí bývajú neďaleko mesta. Prechádzam okolo ODA, v ktorom sa na firemnom večierku baví brat a v ktorom za chvíľu začne hrať môj obľúbený Polemic.
A mne je v tom upršanom večernom meste jasné, že ono za to nemôže. Za to, že je špinavé a ovracané. Upchaté a upachtené. Je mi jasné, že všetko je to o nás o ľuďoch. O našich činoch, skutkoch, pocitoch. O tom, ako sa k nemu postavíme. Či ho budeme využívať, zneužívať alebo ho budeme brať ako rovnocenného partnera.
Lebo akurát dnes vidím, že sa to dá, že toto mesto môže byť aj krásne. Lebo idú Vianoce a ono je vyzdobené a rozžiarené stovkami rozsvietených lampičiek. Bolo by fajn, keby také aj zostalo. Bolo by fajn, keby jeho nedostatky neprekrývali tma, dážď a vianočné sviatky.
