O Francúzoch a Čechoch v Alpách

Že nevedia taliansky , to sa nedivím , zasa až taký svetový jazyk to nie je. Ale že sme sa ani na recepcii nedokázali dohovoriť anglicky , tak to mi už príde čudné. A v obchodoch či na pošte to bolo to isté.Iba v jednom obchodíku pani vedela ako sa povie „ veľká „ po nemecky. Ešteže má človek na komunikáciu aj nejaké tie ruky a nohy. Fakt si nedokážem predstaviť ,ako by sa ľudia dorozumievali , keby sa skladali iba z trupíka a hlavičky.To by sme boli nútení celý pobyt kupovať veľké bagety , lebo „ kleine“ už bolo nad jej sily. Nuž, to sú Francúzi. Hrdí , sebavedomí a strašne hluční. Odhliadnuc od toho , že boli doma, bolo ich všade plno. Nikdy neboli ticho a ich „ rev „ mi udieral do hlavy ako kladivo ešte neskoro do noci.Konkurovali im snáď iba Česi. Ich typické „ vole „ som počul každý deň a v každej nadmorskej výške. A pekne nahlas. Hulákali, kadiaľ chodili. Sebavedomie im tiež nechýbalo.Na vlastné oči som videl, ako jedna pani presviedčala obsluhu vleku , že má platný lístok napriek tomu , že jeho platnosť skončila deň predtým. Dátum na ňom sa nedal prehliadnuť.Na vlastné uši som počul, ako jeden pán nakričal na pani , ktorá kontrolovala lístky , že jej lístok veru neukáže , pretože ho už ukazoval jej kolegyni na dolnom vleku a keby ho nemal , tak sa do takýchto výšok nedostane. Samozrejme, všetko po česky.Obľúbil som si francúzske Alpy. Tam som pochopil , že je len dobre, keď existujú národy ,ktoré nepovažujú za potrebné učiť sa cudzie reči. Vďaka nim sú u nás ľudia vzdelanejší , lebo ak sa nechcú vo svete stratiť , tak sa musia učiť jazyky. A koľko rečí vieš , toľkokrát si človekom. A tam som aj pochopil , že hranica medzi sebavedomím a drzosťou je veľmi tenká. Je mi jasné , že nemôžem hádzať všetkých do jedného vreca. Že nie všetci Francúzi sa odmietajú učiť jazyky a že zďaleka nie všetci Česi sú hluční a arogantní , ale žiaľ , moje skúsenosti s nimi sú práve takéto. Ale možno som len mal smolu na tých nesprávnych ľudí.