S notebookom a knihou v batohu som sa vybral do zasneženého a zmrznutého mesta. Nájsť podnik, v ktorom bude buď wi-fi alebo len stôl, na ktorý sa bude dať rozložiť kniha. Našiel som ten druhý. Zahúlený, začmudený, ale bolo v ňom teplo. V rohu hulákal televízor, pred televízorom hulákali štamgasti. Revali niečo ako nóóó, vystréél, góóól, kúúrva a tak podobne. Atmosféra na čítanie ako stvorená. Rozhodlo to teplo...
Kúpil som si pivo, sadol si k špinavému stolu pri radiátore pod sliepňajúcu žiarovku a na kolená položil knihu. Na stôl som si ju položiť netrúfol. Pomaly som čítal a usrkával z piva. Fakt pomaly. Keď raz pustíte na nákupy ženu so svokrou, uvidíte, že máte veľa času pre seba a niet sa kam ponáhľať. Dopil som a objednal ďalšie. Krčmár mi ho priniesol, postavil na stôl a zahral sa na Kolesíka. Povedal: "Tss, tss, tss, to som ešte nevidel, v krčme pri pive a číta knihu."
V jeho slovách bolo všetko opovrhnutie sveta. Až mi to pivo zosladlo. Poobzeral som sa okolo seba, ale nenašiel som ani Playboy, ani Tabu a dokonca ani Nový Čas. Popravde, ani neviem, čo sa v takej krčme číta a či vôbec niečo. Dočítal som teda kapitolu, dopil pivo a vyšiel do tej pľuhy. To biele svinstvo furt padalo na hlavu a ja som uvažoval, či nebolo hodnejšie ísť radšej na tie nákupy...
