Či sa pohnete vľavo či vpravo, či sa vydáte na sever alebo na juh, sú tam. Striehnu za stromom, za domom, za traktorom alebo len tak voľne číhajú za neprehľadnou zákrutou. Už nechodia po dvoch. Je ich stále viac. Minimálna zostava je aspoň dve autá a 6 ľudí. Aby vzbudili rešpekt a ukázali svoju neobmedzenú silu a moc. Už to nie je len o jastrabovi, o sokolovi alebo inom dravom vtákovi. Už to začína byť o supoch. Už nestrážia pokoj na cestách. Už len zbytočne strašia.
Kvôli nim začínam jazdiť nebezpečne. Už nestíham sledovať, čo sa deje okolo mňa. Už nemám čas sledovať iné značky okrem tých s prikázanou rýchlosťou. Už nedokážem sledovať autá predo mnou, za mnou a vedľa mňa. Už nepozerám do spätných zrkadiel, už stíham sledovať len ručičku tachometra. Celé moje šoférovanie je čisto o tom, ako neprekročiť povolenú rýchlosť a najhoršie je, že sa mi to sem tam nepodarí. Práve keď pozerám na tachometer, prepasiem začiatok dediny či mesta.
Kvôli nim jazdím nebezpečne. Keď zbadám značku schovanú za stromom alebo umiestenú niekde, kde by ju normálne šofér nečakal, brzdím ako zmyslov zbavený, aby som neprekročil rýchlosť ani len metrík za značkou bez ohľadu na to, či do mňa pri tom brzdení zozadu napáli ožratý dedo na bicykli alebo len poľský kamión. Jednoducho si tú rýchlosť musím ustrážiť za každú cenu, lebo keď spravím chybu, oni tam budú. Vždy sú tam. A oni chyby neodpúšťajú.
Už nemám strach sadnúť si za volant kvôli arogantným psychopatom v rýchlych, silných autách, ale kvôli našim mužom zákona, ktorých je pravdepodobne dosť na to, aby boli v takom požehnanom množstve aj na cestách aj tam, kde ich je možno treba viac.
