Samozrejme, novinári majú povinnosť písať o tom, čo politik spraví a povie. Hlavne taký populárny, ako je Róbert Fico. O Ficovi si môžeme myslieť čokoľvek zlé (a aj si myslíme), nemožno mu však uprieť to, že vie, ako sa robí politika a ako si získať voličov. Robí to úplne na hulváta, kreténa, komunistu, socialistu aj fašistu. Robí to presne tak, ako to potrebuje, ako mu to vyhovuje. Novinári mu poskytujú veľkorysí priestor. Nielenže rekapitulujú všetko, čo na jeho čoraz častejších tlačovkách tára, ale ešte mu aj poskytujú priestor na svojich stránkach, na ktorých sa nechajú dourážať ako posledné prašivé psy. Očividne im to vyhovuje.
Majú o čom písať, majú námety na komentáre, v ktorých sa dokážu poľutovať, ako po nich ziape a ako ich uráža. A posťažovať sa na to, aký veľký má Fico dosah na ľudí. Ako mu polovica Slovenska žerie tie jeho nezmysly. Niekedy to naozaj vyzerá tak, že novinári cítia nejakú zvrátenú potrebu nechať sa samobičovať.
Ono je to vlastne taký začarovaný kruh. Fico potrebuje novinárov, aby o ňom písali a šírili jeho bludy, a novinári potrebujú Fica, aby mali o kom písať a aby sa mohli stále rozčuľovať nad tým, aký arogantný a šialený psychopat sa z neho stal (niežeby už nebol vtedy, keď sedel v premiérskom kresle, len to vedel lepšie skrývať).
Keby sa vykašľali na jeho tlačovky a nešírili by jeho myšlienky (no, myšlienky?), ak nie svet, tak minimálne Slovensko by bolo omnoho krajšie a asi aj pokojnejšie.
