Nikde sa nežije lepšie ako u nás. Máme tu:
čistý vzduch, krásnu prírodu,
sme pohostinný národ, príchodzích a núdznych vítame s chlebom a so soľou, ako nám káže naša viera,
sme hrdí na našu krajinu a našu slovanskosť,
tradičná rodina je základ našej spoločnosti.
Ako fikcia dobré, však? Takto nám to vyhovuje, takto chceme, aby to zostalo. Ibaže je to naozaj tak?
Takáto je skutočnosť
Pravda je v skutočnosti úplne inde. Niežeby sa nám tu žilo zle, vôbec nie. Asi sa zhodneme na tom, že v Afrike sú na tom o kúsok horšie. Keď sa však bavíme o Európe, poznáme aj šťastnejšie národy. Krajiny, v ktorých funguje školstvo, zdravotníctvo a, naopak, neexistuje v nich korupcia.
V skutočnosti tu nemáme ani čistý vzduch, ani čistú prírodu. Stále kúrime drevom, elektromobily z princípu odmietame a odpadky vyhadzujeme, kde nám práve napadne. Medvede by sme najradšej vystrieľali a vôbec, keby sa dalo, vyhubili by sme aj všetky ostatné zvieratá, lebo však čo už majú čo behať po lese, svine chlpaté, operené, keď sme pre ne vytvorili krásne zoologické záhrady.
Nie sme ani pohostinní a nikoho chlebom ani soľou nevítame. Keď tak, tak kameňom. Jednak sa dá kameňom lepšie trafiť, jednak dobre namierený odradí oveľa viac ako suchý chlieb. Nechceme tu mať totiž migrantov. Ani černochov, ani Ukrajincov. Nikoho.
Čo na tom, že len v našom malom nešťastnom meste (tak trochu pripomínajúcom Kingovo Derry), ktoré nikto nepozná, robí kvôli nedostatku slovenských lekárov jeden tmavší v pôrodnici a ženy si ho chvália, a druhý na ušnom, ktorého si zatiaľ nikto nechváli ani ho príliš nepozná, ale to len preto, lebo je tam nový.
Čo na tom, že aj slovenské slečny a dievčatá si užívajú na dovolenkách s mladými fešnými a svalnatými černochmi, lebo veď už keď sú povedzme v Egypte (týmto pozdravujem Kotlebu a jeho manželku), bolo by hriech osobne sa nepresvedčiť, či je pravda, čo sa o nich rozpráva.
Hrdí? Hej, to SME. A ešte aj rodina.
Áno, sme hrdí na našu krajinu a našu slovanskosť. Až tak, že to hraničí s nenávisťou a fašizmom. Sme hrdí na tradičnú rodinu, preto máme v parlamente stranu SME rodina, ktorej predseda ma 15 (alebo koľko) detí s 12 (alebo koľkými) ženami. Okrem toho tento tradičný otec, ktorý mláti matky svojich detí, je zrejme aj stelesnením našej tradičnej viery, keďže sme ho poslali ako hlavného vyslanca k pápežovi do Vatikánu.
Ale my sme už raz takí, radšej burana, mafiána a sedláka ako slušného černocha, Ukrajinca alebo homosexuála. Homosexuála? Preboha, a to je čo za stvorenie? To vôbec také existuje? Skôr akceptujeme rodiča alkoholika a násilníka, pravda, žijúceho v tradičnej rodine, ktorú svojím správaním terorizuje, ako dvoch slušných ľudí rovnakého pohlavia vychovávajúcich deti vyrastajúce v pokoji a pohode.
Progresívni? Ani náhodou
Áno, presne preto odmietame Progresívne Slovensko. V názve strany je totiž progres, pokrok. My sa nechceme stať pokrokovou, modernou krajinou, kde bude všetko fungovať tak, ako má. V ktorej bude fungovať zdravotníctvo, školstvo aj verejná správa. V ktorej budú žiť slušní ľudia bez ohľadu na vek, vierovyznanie, sexuálnu orientáciu a v ktorej sa budú navzájom všetci rešpektovať a počúvať.
My potrebujeme zostať stále takí malí a zaprdení, ako sme teraz. Potrebujeme byť na niekoho alebo niečo furt nasraní. Potrebujeme mať neustále nejakých vnútorných alebo vonkajších nepriateľov, a keď ich nemáme, tak si ich musíme vždy vytvoriť. Či už sú to migranti, medvede, alebo bociany. Toto nám vyhovuje.
My chceme, aby to zostalo všetko tak, ako je to teraz. Bez funkčných pilierov štátu. Preto volíme tých istých stále a opakovane, ktorí tie piliere beztrestne rozkladajú a búrajú. Aby sme mohli pri pive a borovičke svorne v slovanskej vzájomnosti frflať, ako je všetko celé zle.
Nie je možne voliť rovnako tých istých gaunerov a očakávať úplne iný výsledok. Radšej nedáme šancu novým mladým tváram a opäť dáme hlas tomu starému prehnitému systému, ktorý nám nič dobré nepriniesol a ktorý to tu niekoľko desaťročí pľundroval ako pri kobercovom nálete, a potom sa budeme opäť sťažovať. Lebo to máme v génoch.
Svojím spôsobom nie sú predvolebné preferencie ničím prekvapivé. My sme zostali stále rovnakí. Len škoda, že doba za tých niekoľko storočí už pomerne vážne pokročila. Odchádza vlak…
