Schody boli tri. Mokré a šmykľavé. Na druhom schode bola babička. V jednej ruke držala paličku zapichnutú až úplne dolu pod posledným schodom. V druhej ruke mala obrovskú kabelu a treťou rukou sa držala zábradlia úplne hore na rampe. Zábradlie nekopírovalo schody, aby sa po nich dalo bezpečne zostúpiť. Bolo iba hore na rampe, aby z nej nikto nespadol. Normálne vysoký človek by sa ho dokázal prichytiť, babička však nie. A tak tam na tej rampe visela za jednu ruku, druhou sa už podopierala paličkou pod schodami a roztiahnutá bola ako Leonardov Vitruviánsky muž.
Prišiel som za ňou a povedal jej, že jej s tou kabelou pomôžem. Rýchlo ju skryla za chrbát. Navrhol som jej, že keď sa bojí o veci, nech sa ma aspoň chytí, že jej pomôžem zo schodov.
"Ste taxikár?" Nie, nie som.
"Tak čo odo mňa chcete?" Chcem vám pomôcť dolu schodmi.
"Netreba," povedala a pevnejšie uchopila paličku až som mal obavy, že sa ňou zaženie a pretiahne ma po krížoch. Ale to sa mi asi len zdalo. Presne tak ako aj tá jej tretia ruka. Bežné babičky predsa tri ruky nemávajú.
Je to smutný svet. Taký extrémny. Jedna babka si bez obáv pustí do svojej chalupy zlodeja, kmína a vraha. Druhá zasa neverí, že by jej chcel niekto s niečím pomôcť. Neverí nikomu. Možno keby som bol ten taxikár...
Nechal som ju teda na tých schodoch trápiť sa. Pravdepodobne to napokon zvládla. Alebo prišiel taxikár a ten jej pomohol. Každopádne, na druhý deň tam už nevisela... K nebu som sa nepriblížil, karmu som si nezvýšil. Napriek dobrému úmyslu. Vraj nezáleží na tom, či máte dobrý úmysel, ale či ho aj zrealizujete a čo z toho nakoniec vznikne. Na to treba dávať pozor. Lebo aj cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami. Uvidím...
