Máš už darčeky? Pýtal som sa minulý týždeň J.? Čo si, veď je ešte skoro. Ešte mám dva týždne. Darčeky kupujem 2 dni pred Vianocami, odpovedal.
Tak ako ja. Minulý rok som jej kúpil 23. decmbra cestou na obed puzdro na doklady. Lebo ho mala roztrhané. Úplne na franforce. Videl som to, keď som sa jej hrabal v kabelke. Dnes som to zopakoval. Puzdro je v poriadku. Za celý rok som si nevšimol, že by mala niečo roztrhnuté, poškodené, obdraté. Len jednu gumičku v nohavičkách. Gumička do nohavičiek sa pod stromček nehodí. Ani neviem, kde sa taká gumička predáva.
Neviem kupovať darčeky. To mám z domu. Doma sme si dávali väčšinou čokoládu. Všetci každému. A tak sme spod stromčeka zberali skoro vždy 12 študentských pečatí, lebo tie boli najdrahšie, a teda asi najslávnostnejšie. A ešte ponožky a trenírky. A sem tam úlety, ako keď brat kúpil pre mamu zosilňovač, ktorý mu, samozrejme, prenechala, lebo do toho nešla strčit žiadna kazeta z ľudovkami. Čo kúpiť ľuďom bez špeciálnych nárokov, keď všetko, čo potrebujú, si kupujú sami a priebežne?
A. chce hodinky. Aj by som kúpil, ale nemôžem. Neviem aké, chce si vybrať sama a ja ich mám zaplatiť. Len sa akosi nevieme dostať spolu do obchodu. V zásade ma ani nepotrebuje. Všetky moje peniaze má aj tak ona. Nie že by mi ich brala alebo ma mlátila. To nie. Dokonca sa občas stane, že sa ma spýta, či nejaké nepotrebujem... To mám tiež z domu. Všetko spoločné, všetky peniaze na jednej kôpke. Len šuplíky vystriedala bankomatová karta...
A tak sa s ňou skúsim dohodnúť. Nech si vezme peniaze, vyberie darček a nech si ho aj zaplatí. Áno, tak to bude asi najlepšie. Pre mňa určite. Takéto riešenie sa mi páči. Takto mi to vyhovuje. Idem sa spýtať, či aj jej...
