5 rokov dozad
Vzhľadom na to, že si v trenčianskej nemocnici babku netrúfli operovať, operáciu vykonali v Bratislave. Operácia bola ťažká a podarila sa len čiastočne. Upozornili nás, že môžu nastať komplikácie, ktoré, samozrejme, aj nastali. O pol jedenástej v noci sme babku priviezli do nemocnice a pol jednej ešte stále nebola umiestnená. Prehadzovali si ju po všetkých oddeleniach, snáď okrem pôrodníckeho a detského. Až keď sme zobudili doktora v Bratislave a on im telefonicky vysvetlil, aké osobné dôsledky vyvodí, našlo sa pre ňu miesto, a dokonca aj na tom správnom oddelení.
2 roky dozadu
Dedovi sa zhoršilo dýchanie, a tak mu v nemocnici dali obstrek. Ten, bohužiaľ, obsahoval látku, na ktorú bol alergický, a tak mu skôr poškodili, ako pomohli. Pri rozdýchavaní mu vraj ľahko perforovali pľúca. Doktor na JIS odviedli dobrú robotu a vrátili ho do života. Potiaľto dobre. Z JIS ho však preložili na obyčajné klasické oddelenie. Na poslednú izbu, samého, nevládneho, bez možnosti zavolať si pri zhoršení stavu sestričku. Keby sme to neboli zistili a ohradili sa proti tomu, nechali by ho tam. Preložili ho až po našom naliehaní.
Rok dozadu
Deda vzali do nemocnice na preliečenie. Pchali do neho infúzie a jeho zdravotný stav sa neustále zhoršoval. Cítil sa stále horšie a slabšie. Po týždni dokonca spadol z postele hlavou tesne vedľa stojana na infúzie. Keď ho prijímali, síce horšie dýchal, ale vládal chodiť a bol sebestačný, keď ho prepúštali, len ležal. Po preštudovaní zdravotného záznamu jeho obvodnou lekárkou sme zistili, že mu dávali aj lieky, ktoré nemuseli a ktoré slúžili len na to, aby ho utlmili, pripútali k posteli, aby s ním tak mali čo najmenej práce.
December 2010
Babka padla a rozbila si hlavu. Sanitkou ju previezli do nemocnice a urobili potrebné vyšetrenie. Nechali si ju pre istotu tam a na druhý deň vyšetrenia pokračovali. A potom tri dni nič. Na štvrtý deň sme zistili, že jej omodrieva ruka. Povedali sme to sestričke, ktorá sľúbila posunúť info na rannú smenu. Zabudla. Nahlásila to až babka, ale dostala informáciu, že o vyšetrení musí rozhodnúť doktor a ten povedal, že primár. Primár síce zariadil, bohužiaľ, v ten deň sa nedostala na rad. Tak tam s omodrievajúcou rukou trčala 3 ďalšie zbytočné dni. Celá komédia bola zavŕšená pri prepúšťaní. Pri prvom zistili, že by bolo vhodné ešte jedno vyšetrenie. Druhýkrát sa musela znova prezliecť do nemocničného, lebo zistili, že z toho vyšetrenia ešte nemajú výsledky. Prepustenie sa konalo až na tretí pokus.
Nechcem, ani nemôžem zovšeobecňovať, verím že v trenčianskej nemocnici pracujú aj šikovní, poctiví ľudia, ktorí svoju prácu vykonávajú zodpovedne a s rozumom, ale podľa mojich skúseností viem, že tam ešte nejaký ten priestor na zodpovednosť a rozum existuje. V nemocnici treba rozmýšľať a nepracovať len preto, lebo začala smena. Možno by stačila len menšia reorganizácia a trocha viac snahy. Ak tam totiž nebude snaha pacientovi pomôcť, pískajúce náramky veru nepomôžu.
