Stano mal dobrú, relatívne pohodovú, bezpečnú a relatívne dobre platenú prácu. Zdvihol z vozíka, hodil na tester, otestoval, zdvihol a hodil na vozík. Nič zložité. Pre Stana problém. Akosi testru nedôveroval a to, čo už bolo raz mechanicko-elekticky preskúšané, on ešte preratával. Najskôr raz, potom stále častejšie. Kolegovia sa divili, potom sa mu smiali, neskôr mu nadávali pretože ich brzdil a norma nepustila.
Keď sa v šatni prezliekol a zavesil pracovný plášť, nezatvoril skriňu. Pozeral do vnútra, ako by sa chcel uistiť, či ten plášť tam skutočne je. Skriňu zatvoril a.......znova otvoril a zatvoril a otvoril.... a keď už aj zamkol, neodišiel. Ťahal, tlačil, skúmal ten zámok nekončne dlho. Odišiel a znova prišiel. A znova skúmal ten zámok.....vtedy bol už jeho autobus na polceste. Ešteže nebýval ďaleko. Aj mu vraveli, že je chorý a že sa to nutkanie dá potlačiť, len treba chcieť. Nechcel. Vy by ste si dobrovolne priznali, že ste chorý? Ani on nie. Keď som sa na neho naposledy pýtal, dostal som odpoveď, ktorá sa dala čakať už niekoľlko rokov. Vyštvali ho.
Jurova žena vždy pred odchodom z domu vždy obehne všetky okná aby sa presvedčila, že sú zatvorené. Zdržovalo ho to a niekedy sa stalo, že mu tých pár minút chýbalo, preto vstával skôr, aby okná prekontroloval on. Nepomohlo. Musela a musí sa presvedčiť osobne. Uistenia od Jura, že je všetko OK, boli zbytočné. Našťastie bývajú v panelákovom byte. Ako by to vyzeralo v rodinnom dome?
Petrov tatko má všetky knihy uložené podľa nejakého systému. Peter, napriek vysokej škole a brilantnej inteligencii, nikdy nepochopil aký, a myslí si, že túto hádanku nikdy nevyrieši a na jeho knihy už radšej nesiaha. Vždy mu na to prišiel, pretože ich nedokázal položiť na to správne miesto a do správnej polohy. Možno mal len fotografickú pamäť.
Alenka si pri nalaďovaní autorádia vždy naladí zvuk na nepárnu hodnotu. Väčšinou na 5 alebo 7. Povolená je aj devina. Pri vybavovaní čísla domu dúfala, že bude nepárne, pretože v dome s párnym číslom popisným by sa je zle bývalo. Vyšlo to. Možno je len poverčivá.
No a ja? Nerád odchádzam z domu tesne po varení. Mám strach, aby neunikal plyn. Aj keď viem, že som ho zastavil, musím si byť istý. Preto najskôr čuchám či ho nezacítim a potom počúvam, či náhodou nebudem počuť syčanie. A keď sa už aj dostane k dverám, je viac než isté, že sa ešte raz k variču vrátim. Trápim sa aj pri zatváraní dverí. Raz mi nestačí stlačiť kľučku. V tom čase pre mňa neexistuje nič, len ona. Stláčam, ťahám a tlačím a tak dokolečka. Niekedy mám pocit, že ju utrhnem. Zatiaľ odoláva. Dokedy, neviem.
No nič, musím ísť. Mám vonku auto a nie som si istý, či som zamkol. S tým mám tiež pantu. Kedysi sme mali Škodu 105L. Ešte nemala centrálne zamykanie dverí a tak sme museli obiehať auto a každé dvere samostatne vyskúšať. Teraz, napriek tomu, že moje auto už centrál má, to obiehanie dverí mi ostalo.
Viem, že to nie je úplne normálne a mohol by som snáď vyhľadať niekoho, kto by ma tých nutkaní zbavil. Ale čo potom, keď sa ich náhodou zbavím? Čo ak nevypnem plyn a čo ak nezatvorím dvere? A čo ak zblbne centrál a mne zostane otvorené auto a čo ak.......
