Namodelujme si teda situáciu
Orbán si povie, že na južnom Slovensku, o ktorom tvrdí, že je to vlastne jeho krajina, je maďarská menšina/väčšina podľa jeho mienky kruto týraná (napríklad namiesto jó napot je vytrvalo zdravená dobrý deň a zažíva na Slovensku ďalšie podobné zverstvá) a on sa rozhodne, že ju oslobodí spod nadvlády tyranského slovenského štátu, ktorý mu nedovolí dostať svojich zástupcov do parlamentu. Čo spravíte, dezoláti?
Postavíte sa do čela odporu, vezmete vidly a lopaty, prípadne nasadnete do tankoch a potiahnete proti maďarským vojskám.
Nespravíte nič, lebo nespraviť nič je také pohodlné.
Privítate Orbána s rozkročenou náručou. Cítite sa ambivalentne*. Ste síce voliči Smeru a Republiky a máte radi Slovensko, paradoxne však máte o to radšej aj Orbána, lebo je silný vodca a vy potrebujete vodcu. Niekoho, kto by vás viedol životom za ručičku a vravel vám, čo je pre vás dobré.
A ešte máte radi Putina, a keďže aj Orbán má rád Putina, necháte ho, nech si tú jeho odtrhnutú časť spolu s maďarskou Nitrou vezme zasa späť.
Zdá sa vám to povedomé? Ak áno, pravdepodobne ste pochopili, čo sa deje na Ukrajine. Orbán zrejme nenapadne Slovensko. On je len taký malý uvrieskaný panáčik. To sme si však mysleli aj o Putinovi. Nikdy neviete, čo práve šialencovi skrsne v hlave.
Poznámka pod čiarou: * Volič Smeru a Republiky by nepovedal cítim sa ambivalentne, ten také slovo nepozná. Ten by v krčme povedal cítim sa ako ko..t a hodil by do seba ďalší panák borovičky. Pre potreby tohto blogu je však slovo ambivalentný najvýstižnejšie.
