Už vtedy bol tak trochu anarchista a nerobilo mu povedať pravdu hocikde a hocikomu, a to mu vydržalo až do chvíle, kým nespoznal svoju svokru. Plnými námestiami, kričiacim a šalejúcim davom, štrngajúcimi kľúčmi a sľubovanou láskou bol fascinovaný a táto vlastnosť mu vydržala až doteraz. Napriek svokre.
V tých novembrových dňoch bol síce ešte len ôsmak, ale keď zistil, že režim padá, komunisti skončili, Husák odstúpil a jeho obrazy hromadne strhávali z klincov, rozhodol sa strhnúť aj ten v ich triede. Pritisol k stene stôl, vyložil naň stoličku, na ktorú sa postavil, Zuza ho chytila za zadok, aby nespadol, a obraz sňal.
Vtedy už zo zborovne štartovala súdružka učiteľka zemepisu a výchovná poradkyňa, ktorá mala v škole okrem iného na starosti verbovanie mládencov za baníkov a do armády nášho socialistického štátu. "Asimetrická" postava je taká, ktorá má asi meter na šírku i na dĺžku. Súdružka zemepisárka mala "asidvojmetrickú", 150 kilogramov a laby ako drevorubač. Pohladenie po líčku takými labami hrozilo škaredým úrazom a otcovská facka odtrhnutou hlavou.
Presne ako teraz, keď veriaci vstúpi do kostola a pohľadom sa pristaví pri Ježišovi, tak vtedy súdruh vstúpil do miestnosti a pohľadom vyhľadal ikonu tých dní. Obraz Gustáva Husáka zvykol visieť na čestnom mieste nad katedrou priamo oproti dverám, a teda keď súdružka vstúpila do triedy, nemala najmenší problém zistiť, že zrazu nevisí. Rozbehla veľké pátranie po páchateľovi, ktorý obraz zvesil, ako sa však ukázalo, pátranie to veľké nebolo, lebo Maroško sa priznal na prvý šup.
Obhajoval sa, ako sa dalo, poukazoval na skutočnosť, že Husák už aj tak odstúpil, a teda už nie je náš prezident. Súdružka bola v tom čase zrejme už trošku na pochybách a nebola si celkom istá, či režim padne alebo nepadne, či môže ešte decká mlátiť alebo už nemôže, a tak Maroškovi síce jednu otcovskú nevrazila, ale prinútila ho prisunúť si stôl, položiť naň stoličku, vyškriabať sa na ňu a obraz znovu zavesiť. Zuze nedovolila držať ho znovu za zadok, aby nepadol a pravdepodobne aj dúfala, že ten malý zmrd, ktorý si dovolil takú trúfalosť, z tej stoličky drbne a hlava mu uletí aj bez jej pričinenia.
Maroško teda ten obraz poslušne zavesil. Dnes už chápe, že to, čo sa dialo v tých novembrových dňoch, bolo síce veľké, ale nie dosť na to, aby to nemohlo byť ešte väčšie. Že tie zmeny, ktoré nastali, boli len prudko kozmetické, a všetci tí, ktorí pri korytách boli, svojim spôsobom pri nich aj zostali, a čo je horšie, vychovali si aj svojich nasledovníkov. A pochopil aj to, že niektorých politikov je asi naozaj lepšie vešať.
