Teda zasa nie tak úplne a úplne všade. Keby nebolo "prečo?", nebolo by veľa vecí, ktoré vznikli práve a len na základe toho, že si niekto dal tú námahu zamyslieť sa. Keby sa človek neopýtal prečo?, dnes by sme možno nemali pivo, borovičku, samopal, parlament, ústavu, zákony, čiže veci, ktoré nám uľahčujú život a sú pre nás prospešné a pre život nenahraditeľné. V odbornej, vedeckej, priemyselnej a umeleckej sfére, prosím, nech si "prečo" existuje a žije si svojím životom pomocníka zlepšovateľa.
V osobnej a súkromnej sfére by sa "prečo" malo prehlásiť za slovo značne nebezpečné. Je to slovo, ktoré sa snaží z ľudí robiť otrokov viny. Na otázku "prečo" sa prirodzene očakáva odpoveď. Problém je, keď odpoveď akokoľvek úprimná je neakceptovateľná a pre druhú stranu neprijateľná. Keď vaše dôvody sa zdajú pre druhú stranu nepodstatné a nedôležité. Keď musíte doblba tie dôvody opakovať a napriek tomu ste neustále presvedčovaný, že vaše dôvody nie sú to pravé. Keď na otázku nepoznáte odpoveď, keď odpoveď len tušíte alebo cítite a napriek tomu odpovedať neviete. Keď napriek vašim "preto" sa neustále z druhej strany ozýva len prečo a prečo a prečo?
Lezie to na nervy, vplýva to na psychiku, vzbudzuje pocit viny. Netvrdím, že "prečo?" by mali rovno zakázať, ale treba s ním narábať opatrne. Akceptovať pocity, názory a dôvody blízkych ľudí by malo patriť medzi základ vzťahu. Akéhokoľvek.
