Spomienky na minulosť
Maroško si kúpil telefón ako posledný z partie. Dlho nemohol pochopiť, načo je komu tá prečudesná hlučná vec. Telefonovanie, príliš hlučné a príliš afektované monológy v autobusoch a iných verejných priestranstvách, ktoré nebolo možné prepočuť, mu vyslovene prekážali. O svojich kamarátoch vedel, že nikam okrem krčmy tak či tak nechodia, v piatok a v sobotu večer bývajú buď tam alebo doma, takže keď sa potreboval s niekým z nich spojiť, jednoducho sa obul a vyrazil. Síce mu to spojenie trvalo dlhšie, ale malo to niekoľko pozitív. Mal dostatok pohybu, čerstvý vzduch a sociálny kontakt...
Telefón teda odmietal, ale keď zistil, že je posledný, ktorý ho nemá a kamaráti mu začali namiesto zvončeka pri bráničke zvoniť na pevnú linku, rozhodol sa, že si ho teda kúpi. Kamarát E. mu povedal, že keby si ešte raz mohol vybrať, kúpil by si Ericsson R310s. E. bol srdcom i dušou farmár. Povedal, že by potreboval telefón, ktorý by odolal aj konskému kopytu a nevadilo by mu, ani keby ho požula krava. Maroškovi starí rodičia síce chovali iba sliepky a zajace a on si za ten svet nevedel predstaviť, ako by slepačia paprčka či zajačia papuľka dokázala zničiť akýkoľvek telefón, napriek tomu si ho kúpil. Nezničiteľný Ericsson...
V tých časoch vedeli telefóny toľko, čo Maroško a boli si navzájom dôstojnými partnermi. Vedeli posielať správy, telefonovať a R310s mal navyše tú vlastnosť, že pri náhodnom ponorení sa do piva fungoval bez vážnejších problémov ďalej. Presne ako Maroško... To bolo asi tak všetko.
Vývoj telefónov pokračoval a z tehiel sa stávali tehličky. Maroškovi sa už skoro zdalo, že telefóny budú také malé, že ich veru dokáže zničiť aj tá slepačia paprčka. Desil sa toho zmenšovania, lebo od prirodzenia je strácač. Čo nemá svoj rozmer a hmotnosť, to je náchylný stratiť, preto telefóny skoro vždy nechával na hlasitý režim alebo minimálne na vibro. Telefón má na rozdiel od kľúčov jednu vynikajúcu vlastnosť. Dá sa prezvoniť...
Súčasnosť
A zrazu sa vývoj zvrtol opačným smerom a aparáty sa začali zväčšovať späť smerom k tehlám. Maroškovi sa tento zvrat páči. Ak ho má väčší, lepšie sa dá nahmatať a je si istejší, že ho ešte stále má. Teraz sa však pre zmenu bojí toho, či sa to zväčšovanie niekedy zastaví. Niekde počul, že keď je už veľmi veľký, je s ním len oštara. Minule išiel po Našom meste a uvidel telefón, ktorý mal rozmery škatule od trvanlivého mlieka. Taký veľký by ho nechcel mať...
Na súčasných telefónoch sa mu však najviac páčia funkcie. Majú operačný systém, pripojenie na internet, fungujú ako malá kancelária, majú prístup na sociálne siete, fotoaparát, ale on najviac oceňuje navigáciu. Vždy si myslel, že má ohromný zmysel pre smer a orientáciu, bohužiaľ, ako šiel čas, zistil, že na to, aby sa stratil, nepotrebuje ani Rím, ani Paríž. Zablúdil už aj v Terchovej a ak by sa niekedy rozhodol, že v rámci potuliek po Slovensku navštívi Veľkú Čiernu, prípadne Popudinské Močidľany, pravdepodobne by zablúdil aj tam. Keby nemal telefón s navigáciou...
A dajú sa doň nahrať knihy, takže nemusí vláčiť v taške ďalšie kilá navyše a svojho obľúbeného Švandrlíka má neustále pri sebe. So starým telefónom taká sranda nebola...
Čo ho však na týchto smartfónoch najviac trápi, je tá výdrž. Vydržia tak jeden, maximálne dva dni a potom potrebujú pauzu. Potrebujú oddych. Potrebujú nabiť. Je to otravné, no Maroško sa nesťažuje a úplne to chápe. Tiež bude mať za chvíľu 40. Tiež bude unavený a nebude mať takú výdrž ako kedysi. Tiež bude o chvíľu starý pán. Presne ako mobilný telefón...
