Maroškovi roky pribúdajú raketovým tempom, niekdy mu pribudnú počas jedného roka aj tri naraz. Maroško síce vie, že to nie je možné, napriek tomu je o tom presvedčený.
V poslednom čase sa mu začali diať naozaj prečudesné veci. Za normálnych okolností by sa postavil z gauča, zastavil by na kotli zohrievanie vody, šiel by sa osprchovať a spať. Teraz sa mu akosi prestalo dariť. Síce sa normálne postaví z guča, zamieri vypnúť vodu, akosi však nevie trafiť tú správnu miestnosť. Kotol zvyčajne býva v technickej miestnosti, Maroško však vždy zamieri do kuchyne, otvorí chladničku, spráska polovicu klobásky, technickú miestnosť s prehľadom obíde a zamieri rovno do sprchy.
Je mu jasné, že kolagén v miske, ktorý berie na rozbité kolená a o ktorom vie, že mu aj tak nemôže nijako pomôcť s rozpadnutým meniskusom, patrí na kuchynský drez, napriek tomu ho vždy strčí aj s mliekom, v ktorom si ho zarába, do chladničky.
Pravidelne sa mu stáva i to, že si ide urobiť na večeru zdravý šalát s rukolou a olivami a vždy skončí pri slaninke, podbradku a oškvarkoch, a to už ani nehovorí o tom, že keď si ide uvariť čaj, skončí s otvoreným pivom v ruke.
Maroško už začínal o sebe vážne pochybovať a nebol sám. V robote, ale i doma často počúval, aby už konečne niečo robil so svojou pamäťou, ale on čítal nejaký článok, že to môže byť spôsobené obyčajným prechodom cez dvere. Dvere sa vraj správajú ako portál, cez ktorý keď prejde, dostane sa do druhého sveta, v ktorom už nie je miesto pre ten pôvodný.
Už sám seba začal nazývať starým senilným starcom a niekdy si už aj pomerne expresívne vynadal do debilov, ale teraz nastal zlom. Maroško sa dozvedel, že nie je debil, že len trpí syndrómom zaneprázdneného a unaveného mozgu. To sa prejavuje na krátkodobej pamäti, jeho mozog je rozptýlený, mierne chaotický, zabúda, čo chcel pred pár minútami robiť alebo čo v skutočnosti robil, a niekedy sa mu nedarí udržať myšlienku.
Skoro každý človek sa vždy niečím utešuje. Napríklad malí ľudia si hovoria, že dobrého býva málo. Plešatí sa utešujú tým, že je lepšie mať v hlave ako na hlave. Maroško sa utešuje tým, že nie je ešte až tak úplne starý a zábudlivý, že on má iba prudko zaneprázdnený mozog. Je si vedomý toho, že v jeho veku bude čoraz viac vecí, ktoré nedokáže udržať a utešuje sa tým, že je ešte stále tak nejak v pohode, kým neudrží iba myšlienku. Vie, že až vtedy bude úplne nahovno, ak neudrží moč.
