Blog č. 26-Vyhorenie

Písmo: A- | A+

V nasledujúcom blogu sa budem venovať téme vyhorenosť. Inšpiráciou na tému mi bolo rádio Slovensko a relácia Emotikony.

Blog o vyhorenosti

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať téme vyhorenosť. Inšpiráciou na tému mi bolo rádio Slovensko a relácia Emotikony. Táto relácia bola odvysielaná dňa 14.augusta 2021 o 20:05 s moderátorkou Martou Jančkárovou a jej stálym hosťom vysokoškolským pedagógom a psychológom Mironom Zelinom.

Za uplynulý rok a pol sa na nás valí množstvo negatívnych správ ohľadom pandémie, politiky, očkovania a demonštrácii za alebo proti očkovaniu. Výskyt tornáda nám môže urobiť nielen škody na majetku, ale aj na psychike. Táto relácia bude pojednávať o tom ako sa s týmito negatívnymi správami  máme vyrovnať.

Otázka č. 1- Aké sú najčastejšie reakcie ľudí a kedy už hovoríme o vyhorení?

                Vyhorenosť znamená stav človeka, keď danú činnosť človek robil rád v minulosti, ale v súčasnosti ho tá daná činnosť nebaví.

Otázka č. 2- Čo je to vlastne vyhorenosť z psychologického hľadiska?

                Človek danú činnosť robí s veľkým záujmom, ale postupne stráca záujem o tú danú činnosť.

Otázka č. 3- Ako sa prejavuje vyhorenie?

                Vyhorenie je všelijaké, závisí od profesie, ktorú človek robí. Všeobecne povedané, vyhorenie je vyhasnutie psychickej energie. Psychológovia sa pýtajú, kde sa u človeka objavuje energia žiť. Všetko to začína činnosťou buniek, činnosťou života. Človek na začiatku života je plný energie, plný pohybu. Ako život ide ďalej, tak najmä v starobe je toho pohybu čím ďalej tým menej. Vyhorenosť je nielen strata psychickej energie, ale aj únava, vyčerpanie. Je to strata záujmu o ľudí, prácu, ideály. Keď sa vzdám ideálov, tak to je vyhasnutie sviečky trošičku.

Otázka č. 4- Je to stav, keď sa človekovi nič nechce.  Dá sa odlíšiť vyhorenie od lenivosti?

                Práve o to podľa pána profesora ide. Je rozdiel medzi lenivosťou a vyhasnutím. Lenivosť je, keď sa človekovi v živote nechcelo veľa robiť, nemal žiadne ciele, prežíval len fyziologicky. Napĺňal si potreby jedenia , pitia, spania atď.   Pri vyhorení človek mal svoje ciele, ideály a postupom času tieto ideály a ciele človek začína strácať. Môže to dopadnúť až tak, že človek nemá žiadne ciele, úlohy pred sebou.

Otázka č. 5- Vy ste dlhé roky boli učiteľom. Povolanie učiteľa je skoro najviac postihnuté vyhorením. Máte nejaké príklady z praxe?

                Na úvod treba povedať, že vyhorenie postihuje ľudí, ktorí sú v pomáhajúcich profesiách. Vyhorený môže byť kňaz, vyhorený môže byť sudca, vyhorený môže byť vedúci pracovník v priemysle. Z učiteľskej praxe má pán profesor veľa príkladov. Pán profesor má príklad pani učiteľky slovenčiny  s 18-ročnou praxou, ktorá zrazu začala byť unavená, stratila ideály. Táto učiteľka hovorila, že deti sa nechcú učiť, ma vyrušujú, Ministerstvo dáva nové zákony, vyhlášky. Náš riaditeľ nás riadí direktívne a ja nemôžem spať poriadne. Už ma to nebaví. Minule, keď som vysvetľovala morfémy v slovenskom jazyku, tak žiak Peter mi povedal, že načo mi to bude. Ja si idem zafajčiť, idem z hodiny preč, nejdem k tabuli. Toto sú neuveriteľné stresy pre učiteľa, daná učiteľka mala chuť odísť z učiteľského povolania. Rezignovala, aby v živote niečo dobré robila. Mnohým ľudom v profesiách sa stupňuje stres a sú typy ľudí, ktorí rezignujú na určitú prácu. Títo ľudia nie sú leniví, títo ľudia  mali mnoho cieľov, ideálov, ale vplyvom stresov tieto ideály, ciele stratili.

Otázka č.6- Podľa čoho môžeme zistiť, že sa blížime k vyhorenosti?

                Má to určité svoje štádia. Existujú síce ojedinelé prípady, keď po silnej traume  napríklad zo straty blízkeho sa vzdá človek cieľov svojho života. Prvá fáza je nadšenie. V tejto fáze človek je plný ideálov, veľa robí, pracuje, je vorkholik, študuje, číta, baví sa  s ľuďmi, je plný nadšenia. To je priznačné pre mladých ľudí, že nevedia čo chcú robiť, ale sú plní nadšenia. V druhej fáze vyhorenia začína stagnácia. V živote človeka je to približne 33. rok života, kedy človek postupne stráca nadšenie a začína stagnácia. Stagnácia znamená, že človek síce má ideály , ale na druhej strane začína mať aj pochybnosti. Tú robotu čo robí, čí ma zmysel robiť. Vyskytujú sa tam pocity spochybňovania, neurčitosti. Vyskutujú sa tam neurotické pocity, že to mám robiť alebo niečo iné mám robiť. Tretou etapou vyhorenia je flustrácia. V tejto fáze má človek pocit, že jeho ciele, ideály sa nerealizujú. Nachádza veľa prekážok čí už vonku alebo vo vnútri. Je krôčik od toho, aby upadol do vyhorenosti. V stave vyhorenia nemá nič zmysel, človek je apaticky a dôjde ku komplexnej vyhorenosti. Zhrnuto povedané stav vyhorenia má fázy Nadšenie- Stagnácia- Pochybovanie o sebe- Frustrácia- Samotné vyhorenie. Existujú rôzne pomenovania fáz vyhorenia. Pánovi profesorovi sa páči 1 autor, ktorý pomenoval fázu vyhorenia Fáza dehumanizácie ľudí. Táto fáza je v skutočnosti  fáza  Frustrácie, kedy človek prestáva veriť v dobro ľudí, to znamená dehumanizuje ľudí.

Otázka č. 7- Máte príklad človeka z praxe, ktorý si prešiel všetkými týmito fázami?

                Pán profesor mal príležitosť poznať príbehy mnohých takýchto ľudí. Pán profesor robil ako psychológ práce v odevných závodoch v Trenčíne. Bol tam jeden kreatívny, inovatívny inžinier, ktorý bol aj vo vysokej funkcii. Tento inžinier neustále zlepšoval prácu v technológii a v životnom prostredí. Tento človek dostával ceny za inováciu, racionalizáciu. Potom prišiel nový riaditeľ závodu, ktorý začal zavadzať nové systémy napríklad zrušil oddelenie inovácie, zrušil odmeny za inovatívne návrhy, presadzoval prísnu disciplínu a tento inžinier postupne vyhorel. Pán profesor tohto inžiniera zachytil v poslednej fáze vyhorenia už ako svojho klienta a sa ho pýta, že čo robíš teraz, inžinier odpovedal, že zbiera podložky spod piva. Pán profesor sa pýta, že prečo to zbieraš. Pán inžinier odpovedal, že to je tvorivosť nazbierať čo najviac. Pán profesor sa ho pýta, že prečo  si to urobil. Pán inžinier odpovedal, že v robote zažil toľko stresu, že až napokon dal výpoveď. Nebudem snaď dávať celú moju snahu  o kreativitu do podniku, ktorý si nedokáže oceniť túto kreativitu. Pán profesor mu povedal, že robí riadnu hlúposť, lebo to baví len teba, ale neprinášaš nič nového. Psychológia na to majú svoje názvy, toto je tzv. digresívna realizácia svojho bytia. Život človeka môže byť progresívny, transgresívny, to znamená, že robím dobro pre druhých. Človek môže prežiť svoj život, že ide doboku, to je tzv. digresia. To je napríklad, že človek sa chváli, že koľko má nálepiek a nabáda ľudí, aby sa na to išli pozrieť. To vlastnenie nálepiek možno jemu robí radosť, ale nerobí to radosť iným ľudom. Človek môže prežiť život, ktorý je regresívny a to je napríklad, že pije alkohol. Svoju kreativitu premenil, že v súčasnosti je skoro alkoholik.

Otázka č. 8- To znamená, že reálne stratíme týchto ľudí napríklad z nejakého povolania?

                Áno presne o to ide. Je to neuveriteľná škoda, že koľko máme múdrych , šikovných ľudí. Ako náhle oni nezvládnu svoje stresy tak ako majú, tým pádom nenaplnia svoj potenciál. Keď týmto ľudom vytvoríme možnosti, tak národ bude vo všetkých oblastiach lepší.

Otázka č. 9- Koľko je vyhorených ľudí? , Zisťuje sa to nejako?

                Samozrejme je to zložitá otázka ako to zisťovať. Najčastejšie sa to robí pomocou dotazníkov. V Nemecku podľa štatistík je 15-20 % vyhorených učiteľov. Na Slovensku podľa výskumov, ktorí robili študenti pána profesora je až 25-30 % vyhorených učiteľov. Najmenej sú vyhorení vysokoškolskí študenti v prvých ročníkoch, potom vo vyšších ročníkoch  ich je viacej. Najmenej vyhorené sú učiteľsky v materských škôl. Moderátorka sa spýtala ako je to možné, veď je to dosť náročná práca. Je to preto podľa pána profesora, lebo sú to učiteľky ako matky, ony tie deti milujú. Nerobia nejakú zložitú kognitívnu prácu. Jednoducho milujú deti a dodržujú režim. Najviac sú vyhorení učitelia vo všeobecno vzdelávacích predmetoch. Oni sú sklamaní, že deti na stredných odborných školách nebaví napríklad zemepis, dejepis, slovenčina, matematika atď. Čím je viac znevýhodných žiakov na škole, tým viac sú učitelia vyhorenejší. Najväčšie problémy majú učitelia s problémovými žiakmi, keď tí žiaci prestanú byť disciplinovaní. Pán profesor mal príklad z praxe, keď jedna učiteľka sa sťažovala, že žiak odmietol ísť odpovedať alebo ďalšia učiteľka sa sťažovala, že žiaka vyvolala a žiak povedal, že si ide zafajčiť. Z toho je taká frustrácia učiteľov, že dôjde k vyhoreniu.

Starší ľudia sú viac vyhorenejší ako mladší ľudia, čo je prirodzenejšie. Najviac vyhorených ľudí je vo veku od 45 do 55 rokov, čo súvisí s krízou stredného veku. Človek v tomto veku má stereotyp, to znamená, že stráca cieľ. Zvláštnou kapitolou je odchod do dôchodku. Vyhorí človek, ktorý ide do dôchodku. Moderátorka dodala, že je to paradox, prácu má za sebou a predsa len vyhorí. Môže to dôjsť k tomu, že čerstvý dôchodca sa úplne opustí.  Samozrejme neurotickí ľudia oveľa častejšie vyhoria, čo je paradoxne, lebo oni sú veľmi impulzívni, robia, pracujú, ale čím ďalej robia impulzívne, zle, tým viac sa presviedčajú, že to nemá zmysel. Príčinou môže byť, že neurotický človek presne nedefinoval svoje životné poslanie alebo ho  mení počas života. Niektorí ľudia odpovedia pánovi profesorovi , že mojim zmyslom života sú moje deti. Pán profesor týchto ľudí upozorní, že majú na viac. Vysvetlenie je v tom, že tento človek stratil vymedzenie zmyslu života.

Otázka č. 10- Napríklad ten, kto si neverí, tak to môže dospieť k vyhoreniu?

                Áno je tam veľa osobnostných faktorov. Vyhoria tí ľudia, ktorí si kladú veľmi vysoké ciele, číže sú veľmi ambiciózni. To sú tí majstri sveta, ktorí si myslia, že všetko dokážu  a všade boli. Ďalej sú to ľudia, ktorí berú svoju porážku ako svoj neúspech. Mnohí ľudia vyhoria, keď ich skritizuje pár ľudí aj keď neprávom. Tento človek vníma to za takú obrovskú prehru, že odmieta sa v tom angažovať. Ďalej sú to ľudia, ktorí majú vnútorný pocit v sebe, že viac dávajú ako získavajú a aj z toho môže byť vnútorný nepokoj.

Koľko ľudí sme mohli záchraniť, tým, že aby si viac verili, aby nebrali svoju chybu ako svoju prehru.

Otázka č. 11- Ako spoznáme človeka, ktorý trpí prejavmi vyhorenosti?

                Tých teórii je viacej ako to rozdeliť. Vyhorenosť sa prejavuje v 4 takých základných oblastiach. Po prvé je to  oblasť kognitívna, to znamená, že človek nič nečíta, neštuduje, neberie informácie, nechodí na školenie. Po druhé je to oblasť citová, to znamená, že človek prestane mať rád ľudí, neteší sa z úspechu ľudí. Vyhorený človek sa po citovej stránke cíti zle, nerád chodí do spoločnosti. Tento človek nemá dobré vzťahy s kolegami, je podráždený. Má impulzívne reakcie. Má pocit, že je nedostatočne uznaný. Citová vyhorenosť je jedna z najdôležitejších, tam to všetko začína. Po tretie je to oblasť fyzická, to znamená, že človekovi horšie trávi, začne mať horší spánok , berie lieky na povzbudenie energie. Tento človek sa cíti vyčerpaný, má väčší sklon ku chorobám. Veľmi časté sú bolesti hlavy. Po štvrte je to oblasť sociálna, to znamená, že  človek nekomunikuje o práci v zamestnaní. Nebavia ho nejaké spoločné posedenia.

Otázka č. 12- Môže vyhorenosť viesť až k agresivite?

                Vyhorenie je stav apatie, človek má sklon upadať do pocitov depresie, bezmocnosti. Druhá vec, že človek môže reagovať na stresy tým, že sa vyhne stresovým situaciám. Mnohí ľudia odchádzajú z profesii, lebo už nezvládajú stres v tej pôvodnej profesii. Tretí spôsob ako sa vyrovnať so stresom je útok. Človek, ktorý je vyhorený má sklon bojovať voči nespravodlivosti, proti neuznaniu samého seba, snaží sa o nové pravidlá, kritizuje všetko, sťažuje sa, súdi, píše do novín. To potvrdzuje tým, že aspoň niečo robím proti svojej vyhorenosti, bezmocnosti. Samozrejme to nie je dobrá reakcia.

Otázka č. 13- Ako s vyhorenosťou bojovať? Čím by sme sa mali vyzbrojiť, aby sme vyhorenosti nepodľahli? Ak sme vyhorený ako z toho von?

                Je to ťažká otázka, lebo je potrebné zvažovať každú situáciu, v ktorej sa človek nachádza. Všeobecne povedané sú dve stratégie, ktoré umožňujú bojovať proti vyhoreniu. Prvá stratégia je taká, že človek bojuje proti stresom, ktoré na neho pôsobia. Človek sa snaží vylúčiť, eliminovať, minimalizovať tieto stresy. Niektoré stresy sa dajú vylúčiť, iné nie napr. smrť blízkeho človeka. Druhá stratégia je ako človek ako osoba príjma stres. Pri práci proti vyhoreniu si vyžaduje tvrdú prácu na sebe a to podľa pána profesora v motivačnej knihe chýba. Je krásne, keď človek  trvá na tom, že aký bude úspešný, ale podľa pána profesora to dopadne tak, že jeden deň to robí, ale na druhý deň už nie. Mnohé chyby robíme preto, že sme veľmi impulzívni, neurotickí. Podľa pána profesora, keď sa dostávame do zaťažovej situácie, tak by sme mali rátať do 10, je to tzv.100-technika. Keď nás niekto nahnevá, tak by sme mali chytiť niečo na znak, aby sme sa zdržali, aby sme nehovorili. To chce výcvik, mnohí ľudia vybuchnú aj napriek tomu, že poznajú to pravidlo, že hop nereaguj na to, keď ťa niekto naštve, nahnevá. Druhá vec je schopnosť neprestať si veriť. To je tiež pekné heslo, ale keď má človek neúspech za neúspechom, tak tento cieľ sa realizuje ťažšie. Podľa pána profesora v tejto situácii   by si mal dávať človek malé úlohy, ktoré zvládne. Človek by si mal ukladať úlohy a mal by  tieto úlohy plniť. Človek by mal robiť najprv malé veci a neskôr veľké veci. Človek by sa mal sústrediť na veci, byť vytrvalý vo veciach. Človek v tejto hektickej dobe by mal mať určitý bod, na ktorý sa sústredí.

Otázka č. 14- Ak sme vyhorení , čo v tej situácii máme robiť?

                Podľa pána profesora by mal človek prehodnotiť svoj hodnotový systém. Človek by si mal nadefinovať svoje bytie, svoj zmysel života. Viktor Frankle, ktorý bol psychológ, prežil koncentračný tábor, v jednej knihe napísal, že človek má 2 veci ako môže napraviť vyhorenie. Život človeka podľa autora  by mal mať zmysel a význam. Zmysel života znamená  čo v živote človek chce urobiť napr. človek si naplnil zmysel života tým, že vychoval svoje deti. Význam života sa týka spoločnosti, komunity. To čo ja robím, čí ma význam aj pre druhých ľudí. Victor Frankle na to vypracoval pekné techniky, sám nerezignoval ani v koncentračnom tábore. Podľa neho ľudský život by mal mať zmysel aj význam. Človek by si mal zadefinovať, čo je jeho význam a čo je jeho zmysel života. Človek, keď si to povie, tak už má ciele a už nie je vyhorený.

Otázka č. 15- Keby sme tieto rady mohli zhrnuť do niekoľkých bodov, ktoré by to boli?

                Po prvé oddeliť sa od zdroja vyhorenia. Po druhé nájsť si čas na dobrý odpočinok a relaxáciu. Po tretie pravidelne cvičiť. Tam nemá pán profesor len na myslí chodiť do fitka, ale aj cvičiť svoje sebavedomie, sebadôveru. Po štvrté človek by nemal prepadať k deštruktívnym myšlienkam. Ľudia sa často psychicky rania tým, že majú negatívne myšlienky, že na zlé veci myslia. Po piate človek by sa mal naučiť povedať nie. Po šieste by sme si mali stanoviť priority, čo chceme v živote dosiahnuť. Po siedme by sme mali otvorene vyjadriť svoje pocity. Po ôsme by sme mali hľadať emocialnu podporu blízkych ľudí. Po deviate neustále doplňať psychickú energiu. Každý človek má svoj zdroj, pre niekoho to môže byť príroda, pre niekoho knihy, pre niekoho láska, pre niekoho šport. Po desiate kreatívne rozvíjať svoj pozitívny život.            

            

   

 

Skryť Zatvoriť reklamu