My sme vobecnetusili, kade sa to nase taiwanske lietadlo hodla presunut do hlavneho mestaTaiwanu, do Taipei.Letecky navigator, ktory mal moznost pouzivat kazdy cestujuci, hned po starte ma sokoval konstatovanim, ze mamenamierene do Abu Dabi v Arabskych emiratoch. Ze by nas teroristi uniesli hnedpo starte? Okamzite som sa poobzeral po letuskach - este na letisku som ich naratal desat – noani jedna nejavila znamky nepokoja. Este viac ma znepokojila trasa letu, ktoramala viest nase lietadlo stredom Iraku. Vravel som si, naco potom boli tieprisne bezpecnostne opatrenia, pri ktorych objavili v prirucnej taske mojej zenydvojdecovy pohar marhuloveho dzemu. Musela ho vybrat a osobne zahodit dokontejnera. O to viac som toho lutoval, ked som si pomyslel, ze by sme mohliostat nadlho bez prisunu potravin. To som netusil, aka predvidava je v tomtosmere moja zena Hanka. Jedlo, ktore pripravila na cestu, sme dojedali este nadruhy den po prilete do Japonska..
Postupne, akosme sa blizili k hraniciam s Irakom, trasa nasho letu sa korigovala a nakoniecsme leteli pozdlz hranice s Irakom. Nas let nikto neohrozoval, ani Iracania,ani Americania.
V Spojenycharabskych emiratoch som uz raz bol, no moja zena videla haldy piesku v pustiprvy raz. Bola nadsena. Najviac ju vsak uchvatili krabicove rodinne domcekyuprostred puste, pospajane kvalitnymi asfaltovymi cestami. Niekde neboli anidomceky, iba kvalitne asfaltove cesty s kruhovymi objazdami na krizovatkach, nozo stran k nim neviedli bocne cesty. Zaujalo ma, ze v novych sidliskach neboliziadne stromy, Niekde bolo vidno stromcekove skolky, no neviem, ci v tej palavemale stromcata dokazali nasavat dostatok spodnej vody pre svoju spotrebu.Spomenul som si na podobny problem v stredoazijskom meste Dusanbe, kde krajinabola tiez sama pust, no boli v nej zelene oazy so vzrostlymi stromami, co bolaznamka, ze tam ziju ludia. Pri kazdom strome bola mala kovova trubka, z ktorejvo dne v noci vytekal tenky pramienok vody. Hoci cely rok nezaprsalo, stromyboli svieze, zelene a pod nimi bol prijemny chladok, i pod nimi rastla zelenatravicka. V podobnych krajinach zivot zacina po zapade slnka. Aj v Emiratochmaju domy obytne terasy na ktorych sa schadzaju cele rodiny a priatelia.Popijaju vybornu kavu, tam, kde je to nabozenstvom povolene i nejaky ten alcohol.Poniektori si zaspievaju a maju pocit, ze niet krajsieho miesta na zemi, kde naoblohe tak nadherne svietia hviezdy…
V Abu Dabisme sa dlho nezdrzali. Lietadlo nacerpalo pohonne hmoty, vymenili sa posadky amy sme sa mohli opat vratit na svoje povodne miesta. Ludi bolo este menej, akopredtym. Sadol som si pred moju zenu, aby sme mali obaja dostatok miesta. Cakalnas prelet nocou. Za sedem hodin letu nam malo postupne zapadnut slnko a estemalo stihnut aj vyjst, pretoze v Taipei, kde sme opat pristavali, malo byt uztakmer sedem hodin rano miestneho casu. Kym z Viedne sme leteli smerom najuhovychod a prekonali sme iba dve casove pasma, teraz sme leteli rovno na vychod a mali smeprekonat pat casovych pasiem. Stmievat sa zacalo niekde v Pakistane, no ajnocna Indiazanechala na nas krasne dojmy. V Indii su vsetky mesta osvetlene ako vianocnestromceky. Pripada mi to velmi idilicke. Pri pohlade z dvanstkilometrovej vyskysa neubranim, aby som nemyslel na ludi, ktori tam dolu ziju, vedu pokojnerozhovory i vasnive disputy, ci sa chystaju k spanku. Priznam sa, ze naoplatku, ked sedime doma na zahrade pod hruskou a vidim letiet vysoko na oblohenejake lietadlo, tiez uvazujem o ludoch, ktori tam sedia a pytam sa v duchu, citiez myslia na nas, co sme dolu na zemi. Z lietadla zelam vsetko dobre ludom nazemi a zo zeme zelam vsetko dobre ludom v lietadle hore na oblohe. Dobry let,stastny prilet stastne stretnutia, stastny pobyt, i stastny navrat…
S jedlom vlietadlach su problemy. Na jednej strane sa tesim, co dobreho nam budu podavat,na druhej strane mam strach, ci to bude k jedlu a ci neumriem od hladu. Odhladu som zatial neumrel, no su letecke linky, v ktorych bezpecne podavajuchutne jedla a su spolocnosti, ktorym – no, slusne povedane: “nefandim”. Spolahnutieje na Thaiske spolocnosti, samozrejme i na ceske a cinske. Neletel som smexickymi linkami, no ak sa chcem v cudzine dobre najest, v prvom radevyhladavam mexicku restauraciu. Taiwanska letecka spolocnost ma sice nazov China aerolinesoproti cinskej Aerolines China. No nevedel som, ako to je s jedlom v Taiwane.Mozem vas ubezpecit a zodpovedne prehlasit, ze je to v poriadku. Odteraz somtaiwanske jedla zaradil do tej najlepsej chutovej skupiny. Napriek tomu som ichmozno sklamal, ked som treti chod odmietol ako celok. No nie preto, ze by mijedlo nechutilo, ale nemal som v bruchu ani kustik volneho miesta. Keby som sanebol hambil, ako predjedlo by som si bol najradsej vypytal nejake prehanadlo,aby som si najskor v bruchu vytvoril nejaky volny ulozny priestor…
Ked sme naletisku v Taipeicakali na odlet do Osaky, boli sme na cestach uz 24 hodin. Hanka vravela, ze mapocit, okruznej cesty okolo sveta, no bola to iba stvrtina zemskeho obvodu.Este nas cakalo jedno casove pasmo do Osaky v Japonsku.
Pri odlete v Taipei bolo oblacne rano.Hoci slnko uz vyslo, nebolo ho vidno. Az ked sme vzlietli, ukazalo sa kdesipomedzi mraky. V Osake sme boli za dve hodiny. Mysleli sme si, ze poletime cezostrov Shikoku, kam to mame namierene, alelietadlo nabralo okruh a ostrov Shikoku smeobchadzali po jeho vychodnej strane.
Na letisku vOsake sme boli este pred obedom. Trpli sme, ci aj nase kufre pricestovali snami. Vsetko bolo v poriadku. Uz z letistnej haly sme videli, ze kufre nehadzuz trojmetrovej vysky na doravne voziky, ale ich opatrne prekladaju v jednombaliku na pasovom transporteri. Ked sme sa dostali k nasej batozine, ani jednanebola poskodena.
Prve, co smemuseli zvladnut, bolo vybratie listkov na vnutrostatnu linku Osaka Matsuyama. Mali sme si tovybrat v spolocnosti ANA. Na letisku bolo najmenej desat odbavovacich miesttejto leteckej spolocnosti a ani pri jednom nebolo jedineho cestujuceho.Vybavil nas promptne jeden mlady clovek, ktory nas hned zbavil nasich tazkychkufrov. Bez toho, ze by ich bol vazil, oznacil ich nasim letom a opat sme mali volneruky. Lenze…
Lenze, co snasim volnym casom? Usedeni sme boli viac nez dost, tak sme chvilu chodili.Potom nas boleli nohy a chcelo sa nam spat. Tak sme si sadli. Asi po hodine smenieco odjedli z nasich potravinovych zasob a mali sme smad. Hanicka kupila vpotravinovom obchode jednu pepsi-colu. Siahli sme do nasej japonskej penazenkya utratili za pepsi-colu prvych 150 yenov (nasich asi 50 SK). Potom vsetkom nas chytali driemoty. Tak sme zasa chodili. Pozreli sme sipriestory letistneho hotela leteckej spolocnosti ANA. Vysli sme aj na cerstvyvzduch, hoci sa nam nechcelo. Mysleli sm si, ze tam bude dusno. Naopak, bolotam celkom prijemne. Aj tu, v Osake, bolo cely den pod mrakom. Pofukoval miernyvetrik. Pretoze letisko Kansai je vlastne na morskej hladine, vzduch bol celkomprijemny. Napriek tomu, stat na nohach sa nam nechcelo, vratili sme sa doletistnych priestorov. Ked sme to uz mali do odletu poldruhej hodiny,royhodli sme sa presunut sa do odletovej haly. Nasa odletova brana mala cislo23-D. Ako jedina bola plna ludi. Prave ich vyzyvali, aby pristupili kodletovemu pointu prezentovat sa letenkami. Ich lietadlo odlietalo hodinu prednasim odletom.
Po odlete lietadla do Okinavy sme vodbavovacom priestore ostali sami dvaja. Aj letistni zriadenci odisli. Hoci sanam velmi chcelo spat, bali sme sa usnut. Okradnut by nas v Japonsku asi niktoneokradol, nevedeli sme vsak, ci by nas niekto zobudil, ak by bolo treba. Taksme sa trochu kochali pristavanim a startovanim lietadiel. Sem tam smechvilkami aj spali. Kratko pred odletom prislo zopar ludi. Nakoniec sme sadockali aj toho, ze nas pozvali do lietadla. Mali sme miesta celkom vpredu,hadam preto, ze sme predsalen vyzerali trochu inak, nez shikokcania, vracajucisa na svoj domaci ostrov.
Po 29-hodinovom putovani konecne smepristali v Matsuyame, kde nas cakal syn Tomas, stastny to otec nasej malejvnucky Shion. Nase mohutne kufriska sa pohodlne vosli do jeho maleho japonskehoauta a vyrazili sme na posledne pozemske kilometre do Tobe, okrajovej castimesta Matsuyama,aby sme sa zvitali s nasou nevestou Yoko a s nasou vnuckou Shion.
