Marián Minárik-Častovský
Bratia a ich psy
Boli raz dvaja bratia, jeden sa volal Pavel a druhý Šavel. Keď sa oženili, postavili si vedľa seba domy so spoločným dvorom. Boli to dobrí bratia, pomáhali si vo všetkom a o všetkom sa spolu radili.
Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík: Historky spod Častovskej veže, Poviedky, Moja poézia, Úvahy, Spomienky, Myšlienky, Nedeľná chvíľka poézie, Napadlo mi, Minipríbehy, Moja rodná Častá, Neznáme objekty, Príbeh s fotografiami, Výpisky z k níh, Šperky, Z ciest po zemskej guli, Spravodajstvo pod čiarou
Boli raz dvaja bratia, jeden sa volal Pavel a druhý Šavel. Keď sa oženili, postavili si vedľa seba domy so spoločným dvorom. Boli to dobrí bratia, pomáhali si vo všetkom a o všetkom sa spolu radili.
Donna Mária Anna bola počestnou ženou svojho muža. Bola krásna, mala svojho manžela veľmi rada a on ju mal tiež veľmi rád.
Jedno leto, keď sme nejaký čas neboli doma a o dva týždne sme sa vrátili, na balkóne vo veľkom kvetináči sedela holubica na dvoch vajíčkach.
Keď sme kupovali chalupu, k notárovi šiel s nami aj starký Bakus. Ako spoludedič predávajúcej pred úradom musel súhlasiť s predajom.
Páčila sa mu. Ich pohľady sa stretli, hoci stáli každý na opačnej strane sály. Aj on sa jej páčil.
Bolo skoré ráno, vonku bola ešte tma. Ona, krásna ako víla, spala. Mohol som sa dotknúť jej tváre, tak blízko pri mne spala.
Vonku sa zvečerievalo. Rozľahlou kuchyňou sa šírila príjemná vôňa gulášovej polievky. Tereza pobehovala okolo sporáka, jej muž čítal noviny.
Agar bol statný čistokrvný nemecký ovčiak v najlepších rokoch. Jeho svetom bola veľká záhrada a veľký dvor. Všetko ohraničené vysokým trištvrtemetrovým kamenným múrikom, na ktorom bol ešte poldruhametrový plot zo silného drôtu.
V sne je možné všetko. Ak sa sen vydarí, dokáže splniť i tie najnemožnejšie želania. Ja som vždy túžil lietať ako vták ponad domy, ponad stromy, ponad vrchy. Podarilo sa mi aj v normálnom živote často letieť lietadlom, ba dokonca, mal som možnosť sledovať let z pilotného kokpitu, kde som naozaj mal dojem, že z oboch strán mám krídla a letím nad krajinou volne ako vták.
Šiel som raz poľnou cestou. Nikde nebol žiadny strom, aby som si v jeho tieni na chvíľu odpočinul. Aj tak som si sadol na kameň, lebo ma boleli nohy. Slnko mi pražilo do chrbta a ja som si pred sebou všimol môj vlastný tieň.
Prezident - v dobrej nálade – rozlúčil sa s pracovníkmi, zaželal im príjemný víkend a sám sa tešil na tie dva dni, ktoré strávi so ženou na odľahlom sídle, dobre chránenom pred vonkajším svetom.
Na každého raz príde – prišlo aj na mňa! Pred pár rokmi, z ničoho nič, dostal som pozvánku na rozhovor k svätému Petrovi. „Íha,“ vravím si, „ prúser ako Brno!“ No, nič sa nedalo robiť – musel som ísť.
Od svojich bratov som o pol generácie mladší, taký poškrabok. Mama, ako krajčírka, veľmi túžila mať dcéru, ktorej by mohla šiť všakovaké vyčačkané šatôčky. Keď som sa aj ja narodil ako chlapec, akosi to nechcela už brať do úvahy a obliekala si ma po svojom – ako dievčatko. Vraveli mi Ilonka.
Michal Herchel už nežije. Pochádzal z Častej. Strávili sme niekoľko dní spolu v nemocnici. Ako 74 ročný porozprával mi vtedy viacero príbehov zo svojho života. Prečítajte si jeden z nich, viaže sa k vojnovej zime roku 1944.
Možno mi nebudete veriť, ale porozprávam vám, čo sa mi nedávno prihodilo. Také niečo sa nestáva často, ale stáva sa...
Ani neviem prečo som sa tak rozhodol. Bol to taký spontánny nápad. Šiel som chodníkom popri koľajniciach, keď som započul tiahle zapískanie lokomotívy. Vlak bol už neďaleko, možno iba za zákrutou... Položil som si krk na koľajnicu.
Sedel som za stolom, keď sa zrazu otvoili dvere a... Nikto neprišiel. Prievan dvere zasa rázne zatvoril. Nebol mi jasný zmysel tejto udalosti. Kto otvoril tie dvere? Že by to bol zasa iba prievan?
Vždy, keď sa v Nebi na Oddelení anjelov strážnych prihodí nejasná situácia spojená s úmrtím pozemšťana, rozozvučí sa nebeský Big Ben a jeho chvenie počuť ešte päť minút po údere mohutného sedemstotonového srdca zvona. Vtedy archanjel Michael okamžite predstúpi pred Najvyššieho, aby vysvetlil okolnosti mimoriadnej udalosti.