Ked som sa rano - desat minut pred siedmou - zobudil, pozrelsom si z okna, ake pocasie nas dnes caka. Bolo po dazdi a nedaleke kopce boli vmrakoch. Pri novostavbe naproti zastalo auto. Vystupil jeho sofer a natahovalsi miesto topanok na nohy divne gumove cizmy. Mali velmi tenku podrazku a zciziem trcali majitelovi palce. Kratko po nom prislo dalsich sedem pracovnikova ti sa o par minut – presne s uderom siedmej hodiny – pustili do prace. Sielsom sa naranajkovat. Kym sme sa najedli, asi za hodinu mali majstrizmontovane z drevenych polotovarov prizemie. Kym sme sa vydali so synom Tomasomna nas vylety, pohybovali sa uz na druhom poschodi. Chodili po tramoch beztoho, ze by sa divali pod nohy. Viaceri pouzivali tie zvlastne cizmy, ktore imumoznovali chodit po drevenych tramoch bezpecne a s potrebnym citom. Bol somzvedavy, co nas bude cakat, az sa poobede vratime domov…
Chram Ishiteiji je velmi stary chram. Spominany rodak Kukaiz ostrova Shikoku preslavil vsetky chramy naostrove tym, ze podnikol put po vsetkych chramoch na Shikoku.Podla jeho vzoru doteraz tuto put podnikne rocne priblizne stotisic putnikov anespocitatelne mnozstvo ich navstivi aspon cast. Aj my sme sa teda dnes rozhodlinavstivit aspon jeden. Chramovy complex sa nachadza nedaleko najstarsichkupelov s termalnou vodou v Japonsku, menuju sa Oku Dogo Onsen. Jeden znajznamejsich japonskych spisovatelov Nacume Soseki, ktoreho portret je na5-tisicyenovej bankovke, preslavil kupele vo svojom autobiografickom romaneBotchan. Kupele maju viac ako tisicrocnu tradiciu.
Chram Ishiteiji bolo od rana plny ludi. Putnikov lahkopoznat podla bieleho vrchneho odevu, pripadne podla putnickej palice, castokratzdobenej medenymi zvoncekmi. Pocet chramov, ktore putnici maju v zamerenavstivit je 88. Toto cislo predstavuje mnozstvo hriechov, ktore nas mozupokusat. Chramy su ocislovane tak, ako sa k nim da postupne putovat. Putnicitym vzdavaju uctu samotnemu Kukaiovi a dufaju, ze na nich prenesie aspon malucast jeho osobnosti a svatosti. Ti, ktori chcu odcinit smrtelny hriech, putujuv opacnom smere. Veria totiz, ze sa so svetcom stretnu bud na svojej cestealebo vo svojich snoch.
Aj my sme zapalili po baliku vonnych sviecok. Ich vona spolus ostatnymi naplnala chramove nadvorie. Plno skolskej mladeze sa snazilo vosvojich kresbach zachytit niektore objekty. Nedaleko nadoby na kadidlo bolotisice malych papierikov priviazanych na zvlastnom rame. Boli na nich prosby,aby uz skoncili vsetky vojny vo svete. Ludia boli na nas velmi mili, pretozecudzincov v tychto koncinach je velmi poriedko. Pri stretnuti s nami sauklonili a pozdravili nas. My sme pozdrav i uklon opatovali. Priznam sa, malsom z toho radost. Nas syn Tomas vie uz dost dobre po japonsky. Casto muselvysvetlovat, odkial sme. Poniektori si pamatali “chekosrubakia” a poniektori sito slovo plietli s “chauchesku”. V jednom dlhsom rozhovore tiez vysvetloval akoto, ze vie tak dobre po japonsky. Ked sme odchadzali, rozlucil som sa aj janezvyklou japonskou frazou: “ogenki deska”, co je vlastne otazka “ako sa mas”.Japonky boli nadsene, ze aj otecko vie po japonsky.
Vratili sme sa domov celkom unaveni. Cestou sme stretli Yokona prechadzke so Shion. Ja som z auta vystupil a prechadzal som sa s nimiuzkymi uickami v Tobe. Pri jednom dome bola krasna kvetinova zahradka. Tam somsi vyfotografoval aj Shion a Yoko a ona vyfotografovala zasa mna so Shion.Pani, ktora bola v zahradke odisla, aby nam nekazila fotografovanie. Skoda.Bola celkom mila a urcite by som bol mal radost z toho, keby v zahradke bolaostala. No nemal som k dispozicii dostatocnu slovnu zasobu, aby som ju o tompresvedcil…
Na zaver, porovnajte si, ako vyzerala novostavba dnes rano anapokon vecer.
