Ked som popod listie stromu prvy raz na vlastne oci zbadal atomovym vybuchom znicenu kopulu Priemysloveho placa v Hiroshime, mimovolne sa mi vytlacili slzy do ocu. Vedel som dopredu, ze to bude pre mna pripomienka najhroznejsieho a nicim neospravidlnitelneho cinu v historii, nasledkom ktoreho prislo skor, ci neskor o zivot okolo 200 tisic obyvatelov mesta, deti, zien, starcov, ktori neboli priamymi ucastnikmi vojnoveho konfliktu v druhej svetovej vojne.
Byvaly Priemyslovy palace projektoval cesky architekt Jan Letzl, postaveny bol v roku 1915. Vo vyske 500 metrov nad nim doslo k vybuchu atomovej bomby. Stavba, ktora sluzila na vystavy, stala sa sama dominantnym vystavnym objektom hiroshimskeho Parku mieru a sucastou svetoveho kulturneho dedicstva. Hadam by som mal slovo “kulturneho” dat do uvodzoviek…
O tom, co sa dialo v Hiroshime pri vybuchu atomovej bomby, ziskal som prve informacie koncom patdesiatich rokov z knihy “Dennik z Hiroshimy”, od lekara Michihiko Hachiya. Sam bol jednym z tych, co v ten osudny den, 6. maja 1945 rano o 8. hodine a 15. minute boli v Hiroshime, na jeho stastie, nie v blizkosti epicentra vybuchu. Denne potom osetroval stovky ludi a nevedel na co ochoreli. O vsetkom si robil poznamky, z ktorych neskor vznikla jeho knizka. Ani neviem, ci ho nepostihol rovnaky osud, ako vacsinu jeho pacientov. Muselo to byt nepredstavitelne peklo, ked deti i dospeli v horiacich satoch skakali z mosta do rieky. Ak nezahynuli pri pade, predlzili si zivot mozno o hodiny, mozno o niekolko dni, ktore boli naplnene bolestnym trapenim.
Druhy silny dojem na mna urobil znamy francuzsky film “Hirosima, moja laska”.
Treti impulz som ziskal v 1969. roku, ked som v Slovenskom rozhlase podla knihy "Svedomiu vstup zakazany" scenaristicky a rezijne pripravoval hru o majorovi americkeho letectva Claud R. Eatherlym. On bol tym clovekom, co dal posledny pokyn aby sa otvorili dvierka, ktorymi z lietadla vyklzla a na cestu k zemi ku svojim ludskym obetiam zletela prva atomova bomba. Pre tuto ulohu bol major Eatherly starostlivo vyberany odbornikmi z propagandy. Mal atleticku postavu, fotogenicku tvar. Bez jeho vedomia bolo mu urcene stat sa narodnym hrdinom Spojenych statov. Bol vsak mozno jednym z prvych, co pochopil hrozny dosledok svojho cinu. Odmietol stat sa zan hrdinom. Sam zacal nicit svoju dobru povest. Kradol v obchodnych domoch a vzdy tak, aby ho pri tom chytili…
V duchu sa pytam, kto bol tym clovekom, co rozhodol, ze miestom, kde sa 6. augusta 1945 uskutocni najhroznejsi pokus na zivych ludoch, bude prave mesto Hiroshima a o tri dni neskor aj mesto Nagasaki? Asi ten clovek uz nezije, mal by teraz prinajmenej sto rokov. Podla mna, s takymto cinom na svedomi sa neda tak dlho zit.
V patdesiatich a sestdesiatich rokoch podobne otazky si kladli miliony ludi. Svedcili o tom mohutne protestne manifestacie po celom svete. V tom case zijuci pamatnici postupne vymieraju. Teraz su v arzenaloch armad sveta ovela mohutnejsie a strasnejsie zbrane a nikto neprotestuje. Mam z toho strach…
Kdesi som cital, ze vdaka atomovemu vybuchu mesto Hiroshima sa zrodilo z popola ako vtak Fenix, ovela krajsie a modernejsie. Stovky miest v Japonsku nastastie nezazili atomovy vybuch a dnes su rovnako krasne, ako Hiroshima. V mierovych casoch totiz dokazu ludia burat mesta tiez, no bez ludskych obeti.
Mierovy pomnik deti pripomina pribeh dievciny, obete atomoveho vybuchu. Verila, ze ked sa jej podari vytvorit technikou origami z papiera tisic vtakov zeriavov, urcite sa uzdravi. Zeriavy su v Japonsku symbolom dlheho veku a stastia. Dievcina sice neprezila, ale jej pribeh pozna v Japonsku kazdy, takze pomnik ozdobuju stale nove a nove papierove zeriavy.
Ak vas mozem poprosit, ktokolvek, nech uz ste akejkolvek narodnosti, akejkolvek rasy, akehokolvek nabozenstva, spomente si na nevinne obete vojnovych konfliktov a vyproste vo svojom svedomi pre seba i pre nas, zijucich, od svojho Boha mier na celej planete. Ak mozete urobit viac, urobte to. Nech mozu nasi potomkovia na nas s laskou spominat ako na dobrych a mudrych predkov… Dakujem!
