Ráno nás Julien, šofér z nunciatúry, zaviezol na letisko pre vnútroštátne lety. Po krátkych formalitách sme sa ocitli v hangárovej hale. Sadli sme si do drevených stoličiek, usporiadaných v radoch pred otvorenými hangárovými vrátami a sledovali sme personálneho pracovníka ktorý podľa farby miesteniek vyzýval pasažierov, aby ho nasledovali k lietadlu. Netrvalo dlho a vyzval aj držiteľov hnedých miesteniek a to sme boli my. Natlačili sme sa do super ekonomickej klasy, kde sa dali sotva skrčiť kolená. Let však netrval dlho, dalo sa to vydržať. Hneď po vzlietnutí sme sa ocitli nad rezerváciou Masai Maru, ktorá sa nachádza v tesnej blízkosti juhozápadne od hlavného mesta Nairobi. Nielen my sme mali malý životný priestor. Ani piloti (dvaja) sa nemohli moc rozťahovať. Pretože dvere do svojho kokpitu nechali otvorené dokorán, odhadol som, že ich priestor od dverí k čelným sklám má asi trištvrte metra. My sme po poldruha hodine mohli vystúpiť, oni však pokračovali vo svojej búdke ďalej na trasách domácich liniek.
Vystúpili sme z lietadla priamo na území Masajskej rezervácie. Miestne letisko predstavovala jedna asfaltová dráha (úrovne okresnej cesty, ktorú tridsať rokov nikto nereparoval). Jediné technické zariadenie bol plátený veterný valec, ktorý pilotom ukazoval, odkiaľ vietor fúka. Vedľa starej dráhy bolo vidno rozrobenú novú, no ešte bez asfaltového povrchu. Práve ona z nejakého dôvodu vyhovovala veľkému stádu byvolov, či pakoní, aby sa na nej zhromaždili pri svojom stádovom putovaní trávnatými rovinami rezervácie.
Na letisku stálo niekoľko terénnych vozidiel, ktoré si porozoberali tých pár cestujúcich, ktorí vystúpili z lietadla. My štyria sme dostali pridelené jedno vozidlo, niekto bol vo vozidle sám, v niektorom ich bol aj šesť. Otec kardinál prehodil so šoférom niekoľko veľmi dôležitých slov. Povedal mu, že keď uvidíme aj levov a leopardov, dostane od neho navyše 20 USD. Šofér veľmi dobre porozumel požiadavke a v priebehu dňa, keď nám neumožnil ani odskočiť si na obed, sme videli okrem množstva antilop, zebier, pakoňov a byvolov aj tri skupiny levov a jednu rodinku leopardov.
Jeden lev s veľkou hrivou so svojimi mláďatami bol ukrytý vo vysokej tráve. Videl som mu najskôr iba mohutnú labu, hoci sme boli od neho vzdialení iba tri - štyri metre. Šofér preto urobil objazd z druhej strany. Naše pôvodné miesto zaujalo ďalšie auto. Jeho posádka bola dosť hlučná a my z bočného pohľadu sme videli, že statného tatku-leva to dráždi. Ja som práve stopol moju kameru, ale Otec kardinál mal svoju spustenú, keď zrazu lev povyskočil zo svojho úkrytu proti autu, výhražne zavrčal a vyceril svoje mohutné zubále proti hlučným votrelcom. Vodič ich auta okamžite nahodil spiatočku a náhlivo sa vzďaľoval od nebezpečného leva po hrboľatých cestách - necestách masajskej rezervácie. Tatko lev sa upokojil a opäť sa uložil ku svojim malým levíčatám. Otec kardinál významne a s hrdým úsmevom na mňa mrkol a pošepkal:
"Mám to!"
Bohužiaľ, ja - profesionál - som mu mohol iba závidieť.
Keď sme levov mali za sebou, začali sme hľadať leopardy. Dlho sa nám nedarilo, ale náš šofér sa nechcel vzdať. V diaľke pod mohutnou korunou osamelého stromu som zbadal filmový štáb. Poradil som šoférovi, aby sme šli za nimi, oni nám určite budú vedieť poradiť, kde by sme mohli leopardov nájsť. Krížom cez trávnaté hrbolce sme sa tam s našim terénnym vozidlom presunuli. Bol to francúzsky štáb dokumentaristov a oni nám naozaj ukázali v inej diaľke iný strom, v ktorého tieni vraj odpočíva leopardia matka s tromi mláďatami.
No, mláďatá to boli asi dvojročné, skoro bolo ťažko rozoznať, ktorá z tých štyroch pohodených mačiek je matka. Poznali sme to podľa toho, že ona jediná prejavila záujem pozrieť sa, čo za votrelci to prišli rušiť ich poobedňajšiu siestu. Keby mláďatá občas nepohli chvostom, skutočne by ich bolo možné považovať za vypchané. Až keď sme sa dali na odchod, ako na povel všetky tri obživli a pozerali za nami. Iba matku leopardicu to už nezaujímalo. Otec kardinál i ja sme boli spokojní.
Náš sprievodca teda splnil požiadavku, videli sme všetko, čo úspešná výprava v rezervácii Masai Maru môže vidieť. Nabral teda juhozápadný smer na trávnatých vlnách rezervácie, aby sme konečne po takmer piatich hodinách túlačiek vyschnutou savanou prišli do malej civilizovanej oázy, kde im od obeda ostalo ešte čosi k jedlu.
Hoci sme domorodých Masajov v rezervácii dosť často stretali a videli sme aj ich hlinené chatrče, až teraz sme si mohli z blízka pozrieť ich prederavené a pretiahnuté ušné boltce. Tu však boli oblečení v košeliach a v texaskách. Nedalo sa to porovnať s ich majestátnou krásou, keď s dlhou kópiou v ruke, zaodetí cez ľavé rameno prehodeným modročerveno károvaným plášťom, bosí a dôstojní kráčali po prašných cestách rezervácie. Nenáhlili sa, oni kráčali...
Kým sme čakali na jedlo Otec kardinál spomenul príhodu, keď bol v rezervácii so Svätým Otcom Jánom Pavlom II. Mimo program cesty Sv. Otec chcel Masajov navštíviť v ich príbytkoch. Celá výprava teda zašla do ich dediny. Miestni obyvatelia Sv. Otcovi a jeho sprievodu s radosťou ponúkli možnosť nazrieť do ich jednoduchých hlinených chatrčí. Sv. Otec s nimi živo diskutoval, kým neúprosný čas bežal akoby rýchlejšie. Otec kardinál sa Každú chvíľu nervózne pozeral na hodinky. Všimol si, že jeden z Masajov postrehol jeho nervozitu a stále sa usmieval. Nevedel pochopiť, čo mu pripadalo byť smiešne. Nakoniec musel upozorniť Sv. Otca, že čas pokročil a treba pokračovať v ceste. Sv. Otec sa hneď s dedinčanmi rozlúčil a celá výprava sa dala na odchod. Otec kardinál však pristúpil ešte k stále sa usmievajúcemu Masajovi a priamo sa ho spýtal, čo mu bolo po celý čas smiešne.
"Zaujímaví a smiešni ste vy, ľudia z Európy. Máte také krásne hodinky a nemáte čas..."
