Ako poslucháč Filmovej fakulty v Prahe som v tretom ročníku pol roka praxoval v Slovenaskej televízii. Prax pokračovala kontinuálne i ďalej, pretože vedenie Slovenskej televízie malo o mňa záujem a navrhlo mi, aby som vstúpil do trvalého pracovného pomeru. Vtedajší riaditeľ Vrabec (inak veľmi obľúbený) si ma zavolal a s mojim šéfom ma začali lámať, aby som vstúpil do trvalého pracovného pomeru. Ja som však nemal nič proti tomu, iba som namietal, že mám pred sebou ešte dva a pol roka štúdia. Riaditeľ poslal môjho šéfa do Prahy, aby prejednal problém s vedením školy. Ten, keď sa vrátil, zasa v mojej prítomnosti referoval riaditeľovi, ako pochodil. Škola vraj súhlasí za podmienky, že riadne dokončím školu. Riaditeľ povedal, "Tak ho berme! Dáme mu neplatenú dovolenku na dokončenie štúdia." Môj šéf však mal s týmto krokom problémy, vraj "ako potom budem môcť pracovať, keď budem na neplatenej dovolenke". Ani s tým nemal riaditeľ problémy. "Dám mu výnimku, že v čase neplatenej dovolenky môže u nás pracovať ako externista!"
A bolo to vyriešené. Na jednom papieri som bol prijatý, zároveň som dostal neplatenú dovolenku na dokončenie štúdia a výnimku riaditeľa, že v tom čase môžem pracovať v Slovenskej televízii ako externista. Od tej chvíle som bol "pán študent"! Do práce z Prahy som lietal lietadlom, dostával som diety a pomerne slušne zaplatenú prácu.
Aj jedného dňa som dostal telegram od produkčnej, že ak môžem budúci týždeň od soboty do piatku (ten piatok bolo 13. júna 1962) spolupracovať na televíznej inscenácii "Syzifos a smrť", mám si kúpiť letenku a v sobotu o jedenástej ráno byť v synagóge, ktorá vtedy slúžila televízii ako štúdio na výrobu televíznych inscenácií.
V sobotu, keď som sa na určenú hodinu dostavil ku dverám synagógy, dvere boli zamknuté a na dverách papier s odkazom pre mňa od produkčnej: "Suchá skúška bola zrušená, prídi zajtra ráno na desiatu hodinu na kamerovky."
Mal som teda volno, tak som neváhal a prvým autobusom som odcestoval k rodičom do Častej, aby som s nimi strávil pár hodín. Doma ma napadlo, aby som sa pozrel do časopisu s programom televízie, s kým budem spolupracovať. Vedel som, že sa to vysiela v piatok a okrem názvu tam bude aj kto to režíruje, kto robí hlavného kameramana a kto tam hrá. Dozvedel som sa, že to režíruje Vido Horňák, že tam hrá František Dibarbora a akýsi Július Satinský... A skoro som skolaboval, keď som si prečítal, že hlavný kameraman sa menuje Marián Minárik.
Nečudujte sa, že som sa zľakol. V tom čase som už vedel, čo za prácu čaká hlavného kameramana, keď mu oznámia, že bude robiť na nejakej inscenácii. Predovšetkým scenár sa mu dostane tak najmenej dva až tri mesiace pred výrobou. Dlhé dni a hodiny potom s režisérom vysedáva nad scenárom a spolu s ním i s architektom, s kostymérom, prípadne aj s maskérom. Radia sa, všetci si robia poznámky, zvažujú nové a nové nápady. Režisér s kameramanom si pripravujú technický scenár, kde dlhé minuty preberajú každú jednu vetu, čo sa s ňou stane, ako bude zahratá, ako bude odsnímaná, v akom prostredí sa to odohráva, akú svetelnú atmosféru to bude mať. Šesť týždňov sa potom skúša s hercami v skúšobni v náznakových priestoroch a potom sa príde do štúdia. Prvý deň v štúdiu dekorácia vyzerá ako po katastrofe. Kulisy sú holé, niektoré miesta nedorobené, miesto okien iba diery a už sa musíme tváriť, že vieme, ako to nakoniec bude vyzerať.
V podstate, vo svojej prvej inscenácii som celú tú dlhú fázu preskočil a vpadol som rovnými nohami do holých dekorácií. Lenže - treba povedať - predtým som celú noc nenaspal ani minutu. Scenár som nepoznal, nepoznal som ani náznak dekorácie. Myšlienky mi lietali stále dokola a ja som vedel, že z toho, čo si práve vymýšľam, nemusí byť nič pravda, pretože hra už bola naskúšaná, dekorácie postavené, len ja som o nich nevedel nič. Poznal som hlavného herca Františka Dibarboru, no druhého herca Satinského som nepoznal, bol to vtedy iba študent herectva z VŠMU. Hrôza ma z toho chytá ešte aj teraz, keď si na to spomínam po 46. rokoch.
Vo Svätom Jure do autobusu, v ktorom som cestoval do Bratislavy, pristúpil architekt Lacko Hupka a hneď som vytušil, že ak v nedeľu cestuje do práce, musí byť on autor scény. Bola to pravda. On poznal scenár, mal ho dokonca pri sebe, takže som hltal od neho všetko čo o realizácii vedel a ešte som popri tom pozeral aj na písmenká v scenári. Takže do štúdia som prišiel ako tak pripravený, lepšie povedané "bol som v obraze". Práve s architektom som sa zhodol v mojich predstavách, pretože scéna bola štýlovo taká, akú som si predstavoval. Bola to výhoda v tom, že hneď keď som vošiel do štúdia mohol som šéfovi party osvetľovačov vydávať "zasvätené" pokyny k "zalampovávaniu" scény.
Vidíte a to bola za mnou iba sobota a kúštik nedele. Piatok trinásteho bol pred nami, mali sme na kamerovky šesť dní. Akonáhle sme začali pracovať, všetko sa dostávalo do normálu. V ďalšie dni sme celé doobedie mohli s režisérom dobiehať to, čo sme nestihli v príprave a pri suchých skúškach.
V piatok, 13.júna 1962 poobede bola už iba generálka a čakalo sa na večerné živé vysielanie. Generálka - podľa už nebohého zvukára Igora Šándrika - mala "potrebný počet závad", takže živé vysielanie dopadlo dobre. Lebo viete, to bývala taká povera, že keď generálka mala zlý priebeh, potom vysielanie dopadlo dobre a naopak, ak bola generálka dobrá, potom zasa vysielanie "malo potrebný počet závad".
V tých časoch každé živé vysielanie sa šlo osláviť do niektorého z klubov. My sme šli do Divadelného klubu. Tam som si dal podpísať môj scenár všetkými spolupracovníkmi - režisérom Vidom Horňákom počínajúc, hercami končiac. Ten piatok a ešte k tomu trinásteho bol pre mňa jeden z najšťastnejších dní. Moju prvú televíznu inscenáciu si všimli aj ďalší režiséri a začali ma pozývať na ďalšie a ďalšie spolupráce.
O rok som vďaka tomu mohol prihlásiť ako absolventskú prácu - po dohode opäť s režisérom Vidom Horňákom - inscenáciu "Svetlo severu". Stal som sa tak prvým absolventom Filmovej fakulty AMU v Prahe, ktorý absolvoval štúdium televíznou inscenáciou.
Na záver k tejto spomienke by som chcel ešte povedať - či napísať - že keď som sa po roku 1989 dostal do vedenia Slovenskej televízie, do môjho rezortu patrili aj archívy. Pri jednej príležitosti som sa bol pozerať na stav najstarších záznamov inscenácií. Zaujímalo ma ktorý záznam je tam najstarší. Predstavte si, ako ma prekvapilo, že archívne číslo 1 mala práve inscenácia Syzifos a smrť...
