Jedného dňa sa pýta Pavel Šavla.
- Počuj braček, nezoženieme si dajakého psa, aby nám dvor strážil?
- To je dobrý nápad! - súhlasil Šavel. - A zoženieme dvoch, aby im nebolo smutno. Jeden bude tvoj a druhý môj.
Netrvalo dlho a kúpili si dve malé šteniatka. Boli od seba na nerozoznanie. Čistokrvné nemecké ovčiaky, samozrejme z jedného vrhu. Preháňali sa spolu po širokom dvore a bratia z nich mali radosť. Nie však dlho.
- Počuj braček, to nie je dobre, keď tie naše psy sú stále spolu, - povedal jedného dňa Šavel.
- Prečo si to myslíš? - spýtal sa Pavel.
- Pozri sa na ne, - začal zdôvodňovať svoj názor Šavel, - už sú skoro dospelé a stále sa len hrajú. Nič ich nezaujíma. Keby k nám v noci prišiel zlodej, ani by si ho nevšimli.
Pavel sa zamyslel a po chvíli uznal, že má Šavel pravdu.
- Skutočne, žijú si len pre seba, ako mačky. Musíme ich oddeliť!
Bratia sa pobrali do dediny a v obchode kúpili pre svoje psy reťaze a obojky. Na protiľahlé strany dvora zatĺkli do zeme dva koly, pripevnili na ne reťaze, na konce reťazí dali obojky a nastrčili ich na krky úbohým psom. Razom sa ich - predtým spoločný svet - premenil na dva svety, každý s polomerom tri metre. Psíky skučali, plakali, chceli sa za každú cenu dostať opäť k sebe. Zlostne skúšali prehryznúť železné reťaze, ale márne...
- Braček, musíme z nich vychovať správne psy. Budeme ich dráždiť, aby sa naučili zuby ceriť. Ty budeš môjho a ja tvojho.
- Dobre. - súhlasil druhý brat.
Najskôr sa psíky báli, keď sa bratia na nich zahnali metlou či lopatou. No neskôr začali ostro vyjadrovať nevôľu s takýmto zaobchádzaním. Veru aj rafli po metle, a ak sa im podarilo zachytiť ju do zubov, vždy im v nich niečo z nej ostalo.. Občas bratia hodili po nich polienko alebo malý kameň a mali radosť, ako sa psy čertili.
- Pozri, ako toho tvojho teraz rozzúrim, - povedal raz Pavel. Vzal svoju starú košeľu s predratým golierom a začal ňou švácať Šavlovho psa. Ten sa párkrát šikovne uhol, ale keď zistil, že úder košeľou mu neublíži, zachytil ju zubami a zúrivo sa o ňu mykal s bratom svojho gazdu, až mu ju vytrhol z rúk. Utiekol s ňou do svojho malého sveta, tam si ju pridržal mohutnými labami a roztrhal ju na franforce. Bratom to bolo, samozrejme, na smiech.
- To je ono! To je ono! - vykrikovali a plieskali sa dlaňami po stehnách. Boli spokojní s výchovou psov a pokračovali v nej.
Jedného dňa prišiel Šavel s novým nápadom.
- Mali by sme tým našim psom dať slobodu.
- Ako to myslíš, braček? - nechápal Pavel.
- Čo by si na to povedal, keby sme plotom rozdelili dvor a psy by sme pustili z reťaze?
- To nie je zlý nápad. Psy dostanú slobodu a so slobodou aj väčšiu odvahu.
Kúpili pletivo a rozdelili dvor na dve časti. Aby sa psy nepokúšali preliezť plot, na vrch natiahli ostnantý drôt. Pavel vylepšil plot tým, že mohol doň kedykoľvek viesť slabý elektrický prúd. Rátal totiž s tým, že keď psy pustia, budú chcieť ísť k sebe...
Nemýlil sa. Len čo ich pustili, hneď sa rozbehli k plotu a cez pletivo sa začali radostne olizovať. Vtedy Pavel pustil prúd, psy zaskučali a odskočili od seba. Oba v zlosti vycerili na seba zuby.
- Funguje to! - vykrikovali bratia od radosti.
Odvtedy psy, keď sa čo len blížili k plotu, už na seba cerili tesáky. Bratia boli spokojní.
Výchova pokračovala ďalej. Bratia si urobili detské praky a vrhali po psoch drobné kamienky. Ich zúrivosť dokázali vystupňovať streľbou z poplašných pistolí.
- Stačí, keď vyjdem na dvor, a ten tvoj už cerí zubále, - chváli sa Pavel.
- Myslíš, že ten tvoj na mňa nie? - smeje sa Šavel.
- Minule som ich tak nahuckal proti sebe, že išli zváľať plot.
- Mal si ich poštekliť elektrinou.
- Nechcem, aby sa začali báť.
- Máš pravdu, naše psyská sa nesmú ničoho báť. Musia to byť najzúrivejšie psy v celej Európe! - zakončil debatu Šavel a Pavel s ním súhlasil.
Bratia ďalej vychovávali svoje psy k odvahe a čoraz väčšej zúrivosti. Až kým sa jedného dňa nestala tragédia...
Bratia dostali bláznivý nápad. Chceli si preveriť, ktorý zo psov je silnejší. Pavel tvrdil, že jeho pes je zúrivejší a mocnejší. Šavel s tým, samozrejme, nemohol súhlasiť.
- Tak ich pusťme k sebe a uvidíš, čo ten môj z toho tvojho urobí, - navrhol Pavel.
- Ak ti nie je ľúto toho tvojho, nedbám, - súhlasil Šavel.
Priviazali psy na reťaze, otvorili bránku, každý išiel k tomu svojmu a začali psy huckať proti sebe.
- Chyť ho! Roztrhaj ho! - prikazoval svojmu psovi Pavel.
- Nedaj sa! Ber si ho! - dráždil svojho psa Šavel.
Keď psy vydráždili tak, že im pena od papule fŕkala, narátali bratia do troch a pustili ich z reťaze...
Psy nezaváhali ani na zlomok sekundy. Kamene im lietali spod láb, keď vyrazili k otvorenej bránke. No napodiv neskočili po sebe, iba čo do seba trochu vrazili zadkami. Keď naraz preleteli bránkou, cielene sa vrhli na krky nenávidených bytostí. Bratia nestačili ani zareagovať. Psy im prehrýzli krčné žily skôr, než stačili vykríknuť.
Keď jeden zo susedov pribehol s guľovnicou, bolo už neskoro. Bez váhania zastrelil tie besné psie šelmy. V krvavom blate na dvore ležali krížom krážom telá oboch bratov a ich psov...
