Na sídlisku, pred našim domom je veľké priestranstvo. Dlhé roky, v čase, keď sa sídlisko stavalo, boli tu haldy štrku a miešačky na betón. Ťažké nákladné autá drtili každý korienok, každú rastlinku - nič tu nemalo právo na život. Keď to všetko skončilo, miešačky odviezli, bagre štrkové haldy zrovnali so zemou. Na priestranstve nastal púštny kľud. No netrvalo to dlho a plocha sa akosi sama od seba zazelenala. Nikto tam nič nesadil a predsa čosi vzišlo. Bol už november a ja som sa jedno nedeľné ráno šiel na tú púštnu zeleň pozrieť.
Prekvapilo ma, že som tam našiel aj malý kvietok. Veď v novembri nielen noci a rána, ale často aj dni bývajú chladné. Bol som zvedavý či nájdem ešte iné druhy kvietkov. A veru, našiel som. Z každého som si utrhol jeden. Všetky boli drobné, ale pri bližšom pohľade skutočne krásne. Čo som však u nich obdivoval najviac, to bola tá ich húževnatosť a skromnosť, ktorú pre svoj život nevyhnutne potrebovali.
Priniesol som ich domov a rozložil na papier, aby som ich zrátal. Bolo ich dvadsaťjeden, každý iný...
Pripomínam - bol november!
