Keď srdce hlasno narieka,
keď riava sĺz dušu zalieva,
vtedy sa pýtam prečo ja
som vytrhnutý z raja pokoja.
Ľadové ostrie pohany
teraz koluje mi žilami
cítim len hnev a bezmocne
bez slova volám svätí pomôžte.
Prečo tá, ktorú milujem,
o ktorej snívam svoj živý sen,
zašľapla všetko do prachu
lásku, smiech, pokoj, svoju rodinu.
Pre rozmar ktorý pominie
sťa letná búrka na obzore
roztrhla plátno dôvery
dá sa s tým žiť, neviem ale neverím.
Diabol mi šepká nechaj ju
nech padne na dno za krivdu
jak srdce puká nech cíti
pozná tieň nocí bez sna prebdených.
Láska k nej však vo mne horí
v duši kruto naveky bolí
som odsúdený na smútok
na stály žiaľ a večný zármutok.