Keď večer prišiel otec z práce domov a posadil sa k stolu, mama hneď pred neho položila tanier s polievkou, fľašu s vínom a prázdny pohárik. Otec nič nevravel, ani nepoďakoval, iba mlčky sedel, lakťami sa opieral o stôl, nejedol.
- No, jedz, lebo cy to vystydne! - núkala ho mama.
Otec, čo sa výchovy mojej mamy týkalo, mal veľmi silné a pokojné nervy. Hoci polievka naozaj chladla, nejedol, iba mlčky sedel. Nedalo sa vytušiť prečo, ale mama to dobre vedela. Hoci sa tiež dlho snažila byť pokojná, nakoniec predsa len nevydržala vojnu nervov.
- Šak som cy flašu aj s pohárkom dyrekt pod nos nastrčyla, už len nalét by sy sy hádam móhol!
- Čo som korheľ? - ohradil sa môj otec pokojným tónom a ďalej meravo sedel nad plným tanierom polievky.
To už moja mama rezignovala, zobrala fľašu a otcovi naliala.
- Vy, chlapy, ste nyčemné potvory! - durdila sa.
Otec však, hoci už mal víno naliate, naďalej meravo sedel za stolom.
- Čo je zasek? Šak som cy už aj naléla, hádam cy to nebudem nalývat do krku, jak malému dzýtacy.
- Čo som korhel? - opakoval môj otec. - To mám pyt sám? Dze máš svój pohárek?
Až teraz mama pochopila. Vybrala z kredenca svoj vlastný masívny hranatý pohárik a chcela zobrať fľašu, že si teda tiež naleje. Otec ju však predbehol. Sám zobral fľašu, aby jej nalial.
- Kolko ca to budem učyt, že sy ženská nemá sama nalývat? Čo sy korhel? Mosýš sa naučyt móresom.
Priťukli si, vypili si spolu, otec začal jesť. Mama si k nemu prisadla, chvíľu ho pozorovala.
- Ach, vy chlapy, šak ste vy len porádné opyce!
Veru, môjho otca som nikdy nevidel, aby sám sebe nalial víno do pohárika. Mame hej, ale sebe nikdy.
