V Padove som strávil niekoľko pekných dní v spoločnosti slovenského rodáka, profesora padovskej univerzity M. S. Ďuricu. Pred vyše tridsiatimi rokmi stratil náhle sluch. Naše večerné rozhovory prebiehali tak, že ja som písal a on hovoril. Sám som v detstve ohluchol na jedno ucho a moje úvahy o živote často prebiehali v rovine: čo, ak by som ohluchol aj na druhé ucho. Uvedomoval som si veľmi dobre, čo všetko by som tým stratil. Spýtal som sa pána profesora, ako sa so stratou sluchu zmieril on. Povedal, že najskôr to bolo zlé, ale veľmi skoro zistil, že pre jeho neustále vysedávanie při štúdiu kníh to bolo vlastne požehnanie. Spýtal som sa ho, či mu nechýba hudba, spev. Ale on iba mávol rukou, vraj keď nemôže v noci zaspať, zaspieva si Zaleť sokol, biely vták a po prvej sloke už aj spí.
Keď pánovi profesorovi dávali v Detve čestné občianstvo, zaviedli ho nachvíľu do miestneho amfiteátra na folklórne slávnosti. Vraveli mu, že tam nemusí byť celý čas, predpokladali, že z vystúpenia spevákov a hudobníkov nemôže mať plný pôžitok. Ale pán profesor vydržal celé predstavenie a všetkých prekvapil prosbou, či sa môže zúčastniť aj večerného programu. Povedal mi, že už dávno nevidel niečo tak krásneho a vznešeného, že ho nádhera krojov a ľudí po toľkých rokoch života v cudzine dojíma...
