Vlastne, každý žobrák mohol u nich prespať. A hoci hladných krkov tam nebolo málo, aj trochu jedla sa vždy našlo. Keď bolo teplejšie, prespávali v drevenej šope, keď bolo chladnejšie, spali v kuchyni na zemi, na starých handrách.
Keď prišiel žobrák, vždy bol o neho veľký záujem. To ako keby prišli noviny s najnovšími správami z ďalekého sveta. Hneď sme vedeli, čo sa kde stalo, kde horelo, koho zabili, koho okradli, kde sú dobrí ľudia, kde zlí. A my, deti, mali sme uši natrčené, počúvali sme s otvorenými ústami, ani slovko nám nesmelo ujsť. Strašidelné i neuveriteľné historky sa striedali s historkami plnými humoru.
Nemo, ten však nemohol rozprávať. Ale tešili sme sa na jeho veľký mech, ktorý nosil prehodený cez plece. Vždy z neho vyložil na stôl plno všelijakých dobrých koláčov, makových, lekvárových, tvarohových, orechových. To som si veru aj ja rád vybral niečo pre seba. Nemo mal radosť, že nám chutili jeho dobroty. Sám si zobral kus suchého chleba, sadol si s ním niekde do kúta a s úsmevom nás pozoroval, ako sa nadžgávame.
Vždy, keď si na neho spomeniem, rozmýšľam a neviem pochopiť, ako on, nemý a hluchý, mohol odhadnúť, kedy sú u nás hody. On sa totiž pravidelne v Častej objavil jeden alebo dva dni pred hodami, ktoré bývajú začiatkom novembra, v prvú nedeľu po svätom Imrichovi (5. novembra). Ostatní žobráci prichádzali vždy až po ňom...
Raz sa Nemo objavil nečakane v lete. Všetky deti sme sa okolo neho zhŕkli, boli sme zvedavé na jeho mech, ktorý však bol akýsi prázdny. Nemo si nás nevšímal, hľadal dospelých. Na cigánskom dvore bolo prázdno, muži boli ešte v robote, v kameňolome. Ale ženy, tie ho prišli privítať. Nemo začal pred nimi hneď vzrušene gestikulovať, pričom z hrdla sa mu drali divné zvuky a z očú mu začali hrčať slzy ako z potoka. Vyrozumeli sme, že tam, kdesi ďaleko, niekto zomrel, že mal pohreb, že ho niesli, že tam aj muzikanti hrali, vykopali jamu, že tam farár svätil hrob, že do toho hrobu mŕtveho vložili a že ho aj lopatami zahrabali. Nakoniec Nemo strčil ruku do svojho mecha a vybral z nehu staršiu, hodne obnosenú kašmírovú šatku, priložil si ju k hrudi a srdcervúco plakal. Stáli sme okolo neho a pozorovali so smútkom jeho nešťastie. Jedna zo žien, Karana, ktorá nevedela ani písať, ani čítať, najskôr porozumela jeho nemej reči.
- Umrela mu mamka! - ticho poznamenala. Pristúpila k nemu, chytila ho za ramená. Nemo zodvihol na ňu svoje plačúce oči a ona mu výrazne hláskovala otázku.
- Ma-ma? Ma-ma? Nemo porozumel. Súhlasne prikyvoval hlavou a snažil sa hrdelným hlasom zopakovať.
- M - m! M - m!
Opäť sa rozplakal, tvár zaboril do kašmírovej šatky...
Bolo leto, tak mu v šope, na starej posteli, pripravili miesto na spanie. Uložil sa, ani sa nenajedol. Hoci bolo leto a noci boli teplé, prikryli ho dekou...
Ráno ho našli mŕtveho. Akoby spal. K tvári si nežne pritláčal zmuchlanú starú kašmírovú šatku... v
