Po jednej takej sťažnosti sa rozhodli konať. Vybrali zo skrine Urbanovu trúbku, zlostne ju hodili na drevenú dlážku a ako zmyslov zbavená začali po nej skákať. Skončili, až keď trúbka vyzerala, ako by ju bol parný valec prešiel. Keď však videli, čo vyviedli, veru im nebolo všetko jedno. Ale už sa nedalo nič robiť.
Večer, keď Urban prišiel domov, pripravili mu jeho najobľúbenejšie jedlo - makové slíže. S chuťou si zajedol a nakoniec slíže zapil dobrou studničnou vodou. Potom vstal, že si ide do záhrady zahrať na svojom milovanom nástroji. Keď otvoril skriňu a zbadal svoju zohavenú trúbku, ostal stáť ako soľný stĺp. Smutným pohľadom pozrel na mamenku, ktorá ho z kuchyne pozorovali cez pootvorené dvere.
- Ná mamenka, čo toto má znamenat? - spýtal sa ich so slzami v očiach.
Mamenka usúdili, že najlepšia obrana bude útok.
- Aby si vedzél, to som ci já spravila, lebo som už nemóhla vydržat tý reči!
- Jaké reči? Čo za reči? - No... Jednoducho reči! - nevedeli mamenka vysvetliť.
- Výte čo my móžete s týma vašíma rečáma? - položil Urban rečnícku otázku a sám si dal na ňu odpoveď.
- Jednoducho my s nyma móžete vylézt na hrb! Šak tá trúbka, to bolo mojé šecko! Ale já vím, čo spravím. Já si kúpim novú trúbku, ešče krajšú. A túto, ket umrete, čo úfam bude skoro, tak túto trúbku, aby ste vedzely, vám dám do truhly pod chrbet. Šak ste si jú dobre ušlapaly, nebude vás tlačit.
Neviem, či Urban tak urobil, ako povedal!
Urban sa rozhodol, že si pôjde zarobiť pár peniažkov do Vítkovických železiarní. Samozrejme, že si zobral so sebou aj svoju krídlovku. Do akej záhrady tam chodil vyhrávať, to neviem. A ako to noví ľudia okolo neho znášali, to tiež neviem. Urbana to asi tiež nezaujímalo. S ľuďmi toho veľa nenarozprával. Ak mu niekto aj niečo vyčítal, starosti si z toho nerobil.
V železiarniach pracoval v údržbárskej čate. Raz, keď opravovali veľkú rezačku na plech, práve keď mal Urban ruku medzi ostrými nožmi, jeho spolupracovník z neopatrnosti zapol elektrický spínač a v ten moment mal Urban tri prostredné prsty na pravej ruke kratšie o jeden článok.
Všetci zmeraveli. Urban pozerá na svoju skrvavenú ruku, na jeho tvári niet ani toho najmenšieho prejavu bolesti, žiaden plač, žiaden nárek. Zrazu sa rozbehol a skôr, než sa jeho spolupracovníci spamätali, bol preč. Mysleli, že utekal na ošetrovňu, chytro teda do vreckovky pozbierali ostatky jeho prstov a hybaj za ním. Na ošetrovni však Urban nebol...
Urban, namiesto na ošetrovňu, bežal do ubytovne. Tam zo skrine vybral svoju trúbku a skrvavenými prstami skúšal, či bude môcť na nej vôbec hrať. Keď zistil, že to bude možné, trúbku opäť uložil do skrine a až teraz sa vybral do ošetrovne. Chlapi, čo tam na neho čakali so zvyškami jeho prstov, boli viac vystrašení, ako on. Urban sa zastavil pred nešťastníkom, ktorý zapríčinil úraz, a lámanou častovskou češtinou sa mu prihovoril.
- Počouvej, ty smrade! Máš velké ščescí, že móžem aj dál hrát na trúbke, lebo ináčej by sem ce mosél zabit!
Touto dlhou rečou bola pre Urbana záležitosť skončená. Z nešťastníka, ktorého život bol v ohrození, sa potom stal najväčší obdivovateľ Urbanovho muzicírovania. Ale Urbanovi to bolo jedno...
